Božie zákony a ich pôsobenie pri utváraní nášho života a spravodlivého osudu

Peter Bodorík

   Celým stvorením prenikajú jednotné zákony, ktorými je všetko riadené a udržiavané v neustálom poriadku, v rovnováhe a vo vývoji.

   Tieto zákony sú už od začiatku stvorenia pevne stanovené, a svedčia o dokonalosti Stvoriteľa. Sú prejavom Jeho vôle.

   Ich prejavy a účinky síce v prírode pozorujeme a snažíme sa podľa nich v pozemských činnostiach riadiť, ale neuvedomujeme si potrebu ich poznania aj pre utváranie zdravého a radostného života v medziľudských vzťahoch.

   Sú to tieto tri základné zákony:

  1. Zákon príťažlivosti rovnorodého alebo zákon príťažlivosti rovnakých druhov
  2. Zákon tiaže
  3. Zákon spätného alebo zvratného pôsobenia

   A ako sa tieto jednoduché zákony prejavujú v našom živote a pôsobia pri utváraní nášho osudu ?

   Určite každý pozná príslovie: „Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá“. Na tomto prísloví si môžeme uvedomiť, ako ľudia vypozorovali a vyjadrili obrazne prejavujúci sa zákon príťažlivosti rovnorodého v našom živote.

   Každý človek, pri určitom sebauvedomovaní, sa snaží hľadať v živote rovnako zmýšľajúcich a cítiacich ľudí. Tak sa vplyvom tohto zákona združujú ľudia s rovnakými vedomosťami, záujmami a názormi. Majú k sebe blízko ľudia s rovnakými túžbami, žiadosťami a sklonmi. Sú k sebe priťahovaní ľudia s dobrými vlastnosťami a zase naopak ľudia so zlými vlastnosťami. Napokon sú k sebe privádzaní aj ľudia hľadajúci zmysel života, túžiaci ešte po pravde a duchovnom poznaní. Čo je pre nachádzanie šťastia to najdôležitejšie.

   Ďalším prejavujúcim sa zákonom v našom živote je zákon tiaže. Vieme, že každého človeka napádajú rôzne myšlienky, ktoré v nás prebúdzajú rôzne predstavy a chcenia. Ak sú tieto predstavy a chcenia nesprávne, nedobré alebo mravne nečisté, a my ich začneme v sebe udržiavať, tak sa tým duchovne zaťažíme. Zároveň sa tým zakalí aj naša schopnosť čistého cítenia, a zúži alebo obmedzí s tým spojená schopnosť jasného, správneho myslenia.

   Ak pri týchto myšlienkach zotrvávame, tak sa tieto myšlienky spätným pôsobením posilňujú, čím nás svojim spôsobom ovplyvňujú. Tak, že potom myslíme a konáme v živote pod vplyvom rôznych, rozumom vytvorených mylných myšlienok, nesprávnych a jednostranných názorov, postojov a predstáv. Stávame sa otrokmi nedobrých a nečistých túžob, žiadostí a sklonov. V dôsledku toho sa dostávame do rôznych problémov a ťažkostí, a zapletáme do rôzneho zla.

   Takýmto nesprávnym myslením a konaním, a s tým spojeným smerovaním v živote sa uzatvárame nami prúdiacej, oživujúcej čistej sile, stávame sa vnútorne ťažšími a temnejšími. Touto tiažou náš duch klesá dole, a vzďaľuje sa od Svetla, zdroja všetkej sily a života. Ak si však životnými otrasmi a duchovným precítením uvedomíme nesprávnosť svojho myslenia, cítenia a konania, a začneme znova usilovať o dobro, vnútornú čistotu a  tiež o jasnosť a pravdivosť v myslení, budeme sa stávať opäť vnútorne ľahšími a svetlejšími. A touto ľahkosťou bude náš duch znova stúpať ku Svetlu.

   Tento účinok tiaže v závislosti od nášho duchovného stavu aj v sebe cítime.

   Ďalej prejdime k zákonu spätného alebo zvratného pôsobenia.

   Tento zákon spôsobuje, že sa k nám všetko naše myslenie, cítenie a konanie vracia späť.

   Keď človek na niečo myslí, tak sa týmto myslením vytvárajú, z jemnej látky hmoty, energetické útvary alebo formy myšlienok, ktoré prechádzajú hmotným stvorením a pôsobením zákona príťažlivosti rovnakých druhov sa zlučujú s podobnými myšlienkovými formami od iných ľudí. Takto sa v myšlienkovom svete, príslušného druhu žiarenia, vytvárajú rôzne zhromaždiská alebo centrály sily myšlienkových foriem, z ktorých sa tieto myšlienkové formy, zosilnené, vracajú spojovacími vláknami späť k ľuďom, ktorí ich svojím myslením predtým vytvorili. A tak ich ovplyvňujú a posilňujú v rovnakom myslení.

   Týmto spôsobom sa posilňujú všetky naše myšlienky, predstavy a chcenia, ktoré nás môžu doviesť k pozemskému prejavu a konaniu.

   K lepšej predstave a pochopeniu tohto deja si treba uvedomiť, že myšlienky nie sú len nejaké abstrakcie. Dnes už z vedeckých poznatkov sa vie, že elektrickými prúdmi rôznej frekvencie sa vytvárajú elektromagnetické vlny, ktoré sa šíria prostredím, a môže sa nimi prenášať rôzny zvukový a obrazový obsah, ktorý potom počujeme v rozhlase, alebo vidíme v televízií. Podobne aj v mozgu človeka, pri myslení, vznikajú určité prúdy, ktoré vytvárajú rôzne formy žiarenia podľa obsahu myšlienok, ktoré tiež prechádzajú prostredím. Avšak tieto myšlienkové formy žiarenia sú iného druhu ako elektromagnetické vlny. Preto sa ani technickými prístrojmi nedajú priamo zachytiť a vyjadriť. K tomu je prispôsobený len náš mozog.

   Takto máme všetci, týmto vysvetleným spôsobom, svojimi zlými a nečistými myšlienkami, ktorými sme prispeli k vznikaniu a k posilňovaniu rôznych myšlienkových centrál, podiel na zlom konaní aj druhých ľudí. A tento podiel viny nás tiež duchovne zaťaží.

   Pri predstave takéhoto pôsobenia myšlienok, si môže každý, ešte zodpovedne mysliaci človek uvedomiť, čo všetko musí dnešný voľný a ľahkomyseľný spôsob myslenia ľudí prinášať. Hlavne ak si uvedomíme, že podnetov k nesprávnemu, k nepeknému, k nedobrému a k nízkemu mysleniu a konaniu je dnes v okolí, hlavne v masmédiách: v televízií, v rozhlase, v knihách, v časopisoch, na internete príliš veľa. Avšak podiel viny a duchovnej zodpovednosti za to dopadne nielen na tých, čo také veci vytvárajú, ale aj na tých, čo toto všetko rozširujú a zverejňujú, čím prispievajú k mravnému a morálnemu úpadku celého ľudstva.

   I keď sa dnes mnohí, vo svojom myslení „pokrokoví“ ľudia, odvolávajú na právo slobody prejavu, zákony stvorenia sa životným názorom a predstavám pozemských ľudí neprispôsobujú. Oni sa vo svojej dokonalosti nemenia. Preto sa musí každý človek vo svojom myslení a v názoroch prispôsobiť týmto zákonom tak, aby tým neškodil sebe ani druhým a vytváral len pravdivé, neklamlivé veci, nabádajúce len k dobrému, slušnému a dôstojnému správaniu.

   Každým nepekným a nedôstojným pohrávaním sa v myšlienkach a v predstavách, sa človek len spútava a privodzuje si určitý sklon alebo úchylku, ktorej sa bude musieť zbaviť, ak sa bude chcieť dostať duchovne vyššie.

   Malo by nás tešiť, že sa všetci môžeme, svojím jednoduchým čistým myslením, podieľať aj na dobrom konaní druhých ľudí. A tento podiel nás tiež zvratným pôsobením obšťastní a posilní. K tomu však musíme nadobudnúť myšlienkovú čistotu. Avšak čistotu svojim myšlienkam nemôžeme dať samotným myslením, ale len čistotou svojho vnútorného cítenia. Ak máme svoje vnútro zaťažené nejakým nedobrým cítením, napríklad sebectvom, môžeme sa síce snažiť pozitívne pekne myslieť, no budú to len myšlienky slúžiace k dosiahnutiu našich sebeckých žiadostí a prianí. Preto musíme najskôr v sebe prebudiť také cítenie, z ktorého bude prameniť skutočné nesebecké dobro, nezištnosť a pravá láska, ktoré dajú následne možnosť vzniku čistým a ušľachtilým myšlienkam.

    Teraz prejdime ešte ďalej. Silu k životu a tým aj k svojmu konaniu človek priamo v sebe nemá, ale ju prijíma svojím vnútorným cítením zo stvorenia. Táto sila, ktorá preniká celým stvorením a udržuje sa ňou všetko pri živote a v činnosti, je čistá oživujúca Božia sila.

   Človek touto silou, svojou schopnosťou cítenia, vytvára ešte ďalšie energetické – citové útvary a to podľa obsahu chcenia a druhu cítenia. Nie však u každého je s rovnakým chcením spojené aj rovnaké cítenie. U jedného to môže byť nezištnosť, úprimnosť, obetavosť a čistá láska, u druhého sebectvo, vypočítavosť alebo nečistá zmyselná žiadostivosť a pudy. Tu treba odlíšiť našu duchovnú schopnosť vnútorného cítenia od myšlienkovej schopnosti nášho mozgu a tiež od telesných pocitov.

   Samotné myšlienky silu človeku nedávajú. Tie nás môžu len k niečomu motivovať a tým v nás prebúdzať určité cítenie alebo citové chcenie.

   Takže človek, svojím cítením, vytvára ešte citové útvary, ktoré prechádzajú stvorením, kde pôsobením zákona príťažlivosti rovnakých druhov vytvárajú zase zhromaždiská alebo ústredne citových útvarov. Z týchto zhromaždísk prúdi tiež rovnorodé žiarenie, spojovacími vláknami príslušného druhu, späť k ľuďom, ktorí takéto citové útvary – citového chcenia v sebe oživili. Takto sa v nás posilňuje rovnorodé chcenie a s tým spojené cítenie.

   Ak je takéto prebudené citové chcenie nedobré alebo nečisté, tak sa tým duchovne zaťažíme. Alebo správnejšie vyjadrené, zaťažíme si tým svojho ducha.

   Pre lepšie pochopenie treba dodať, že aj myšlienky a citové útvary majú určitú tiaž alebo hutnosť. Preto čisté, ušľachtilé myšlienky a s tým spojené chcenia a túžby človeka povznášajú. Cítime pri nich určitú ľahkosť a voľnosť. Nízkosť však strháva duchovne dole a robí človeka vnútorne ťažkým.

   I životné úsilie zamerané jednostranne len na majetok, pozemské a telesné pôžitky, nášho ducha spútava a strháva duchovne dole. To však neznamená, že by sa mal človek zbaviť všetkých pozemských a telesných pôžitkov. Len sa nemá nechať nimi ovládnuť, aby sa nestal otrokom žiadostivosti a vášne. Má ich užívať len v zdravej miere a v čistote svojho vnútorného cítenia. Tak, aby sa pritom neznížil a zachoval si dôstojnosť a sebaúctu.

   Následkom tejto tiaže a pôsobením zákona príťažlivosti rovnorodého sme teda v živote priťahovaní k ľuďom rovnakého myslenia a cítenia. Ak človek urobí druhému pod vplyvom nedobrého chcenia niečo zlé, tak sa s odstupom času, vplyvom spätne sa vracajúcich citových útvarov a myšlienkových foriem, vytvorených v dobe rozhodnutia a vykonania činu, dostane do podobnej situácie, v ktorej bude aj jemu, určitou formou, spôsobené to isté iným človekom rovnakého zmýšľania a cítenia. A to ešte vo zvýšenej miere. Tak bude ublížené aj človeku, ktorý síce ešte priamo druhým nič zlé neurobil, ale prechovával v sebe podobné myšlienky a úmysly.

   Toto zvratné alebo vratné pôsobenie už ľudia v živote vypozorovali a vyjadrili slovami: „Božie mlyny melú pomaly, ale iste.“

   Preto, ak človeka postihne niečo zlé, nemal by sa zlostiť, nadávať a vysielať pomstychtivé, zloprajné alebo nenávistné myšlienky, ktorými si môže zase len nadviazať ďalšie zlé spätné účinky, ale mal by sa zamyslieť nad sebou, nad svojím myslením, cítením a konaním v živote. Pretože účelom zvratného pôsobenia Božej spravodlivosti nie je človeka nejako kruto potrestať, ale ho doviesť k poznaniu svojho nesprávneho myslenia, cítenia a konania. A to tým, že negatívne účinky a nesprávnosť toho pocíti a prežije sám na sebe, a tak si má uvedomiť, že takto myslieť a konať nemá. Je to zároveň aj prejav prísnej Božej lásky, ktorá nás chce tým doviesť naspäť k dobrému a správnemu konaniu.

   A keďže v minulosti sme na čisté cítenie svojho ducha nedbali, a tiež ani na počiatočné napomínanie zvratných účinkov, ani na varovné hlasy svojho svedomia a zapletali sa stále viac do zlého myslenia, chcenia a konania, tak máme dnes dočinenia prevažne len so zlými späť sa k nám vracajúcimi následkami. Teda so zlým osudom.

   Tu treba ešte poznamenať, že zlo si môžeme pritiahnuť aj myšlienkovými a citovými útvarmi, vytvorenými v strachu pred niečím, alebo privodiť nepozornosťou, ľahkomyseľnosťou a ľahkovážnosťou, tým, že sa nesnažíme si veci v sebe dopredu uvážiť. Takže príčinu všetkého musíme hľadať predovšetkým u seba, nie u druhých.

   Takto sa nám vracia, cez druhých ľudí, všetko naše zlé a nečisté konanie z minulosti. Dokonca každé nepekné slovo i nepekný pohľad, pretože aj tomuto prejavu predchádza rovnorodé myslenie a cítenie.

   Vplyvom zákona príťažlivosti rovnorodého narážame tiež u druhých ľudí na rovnaké zlé vlastnosti, chyby a nedostatky, aké máme sami vo veľkej miere u seba. A ak v sebe neprechovávame dobro a nekonáme dobro, tak ani nemôžeme očakávať, že sa nám ho dostane od druhých. Tiež, keď v sebe prechovávame závisť alebo sebectvo, tak ani nemôžeme prežívať čistú radosť tak, ako ju môžu prežívať tí, ktorí prechovávajú v sebe len dobro.

   Tieto zákonitosti si už určite každý do určitej miery uvedomil, no málokto sa nimi snažil aj v živote riadiť.

   Napokon je tu ešte jeden následok. Ak v nejakom nesprávnom životnom postoji, alebo v nedobrom a v nečistom citovom stave dlhodobo zotrvávame, začne sa to prejavovať na zhoršovaní nášho telesného zdravia, a to rôzne v závislosti od druhu myslenia a cítenia, ktoré v sebe prechovávame.

   Samozrejme, máme tu aj následky nášho priameho hrubohmotného konania, ako je: znečisťovanie životného prostredia, nesprávnosť v stravovaní, nedostatok pohybu alebo nadmerné fyzické preťažovanie, nedostatok odpočinku, nadmerné pitie alkoholu, fajčenie a iné. Čím škodíme svojmu telu a skracujeme si život na tejto zemi.

   Toto sú tiež prestúpenia alebo nedbania na Božie prírodné zákony, ktoré boli Ním vložené do stvorenia, a podľa ktorých sa máme riadiť, lebo nimi prejavuje Boh svoju vôľu a dáva nám spoznať čo je správne a čo nesprávne. Čo nám prospieva a čo nám škodí.

   Pri vážnom zamýšľaní sa nad životom a osudmi druhých ľudí, musíme dôjsť k záveru, že k naplneniu tohto zvratného pôsobenia Božej spravodlivosti, a tiež k celkovému duchovnému dozrievaniu človeka, jeden pozemský život stačiť nemôže. Veď sú tu ľudia, ktorí dlhý čas konali nečestne, druhých utláčali a spôsobovali im utrpenie len preto, že im to okolnosti a pomery umožňovali a nič zlé sa im v podstate nestalo. Na druhej strane sú tu zase ľudia, ktorých postihuje zlý osud bez toho, aby v tomto živote dali k tomu zjavnú príčinu. Už len to, že sa rodíme do nerovnakých pomerov, s nerovnakými vlastnosťami a schopnosťami, nemožno považovať za spravodlivé. Z tohto všetkého vyplýva, že už musíme mať za sebou viac pozemských životov, a museli sme mať všetci aj rovnaký začiatok.

   A tak tomu aj je. Preto treba upustiť od kusej, rozumovej teórie jedného pozemského života. Len v postupnom, prirodzenom vývoji ľudského ducha, ktorý prebieha vo viacerých pozemských životoch, môžeme nájsť tak hľadanú spravodlivosť a dokonalosť života.

   Rozumová predstava jedného pozemského života, bez cítenia duchovnej zodpovednosti a uvedomenia si následkov zvratného pôsobenia, vedie ľudí len k sebeckému, nezodpovednému a bezohľadnému konaniu, v snahe si zo života čo najviac pre seba odkrojiť.

   „Treba si užívať, veď žijeme len raz“, tak hovorí dnes vo svojej nevedomosti veľká časť ľudí. Život sa však smrťou nekončí, ani sa ňou nič nezruší, ale človek si prenáša všetko aj do ďalšieho života a rodí sa do takých pomerov, v ktorých musí na sebe prežívať následky svojho predošlého myslenia, cítenia a konania, a tak v tom vnútorne duchovne dozrievať.

   K tomu, aby sme dokázali prijať skutočnosť, že nežijeme len jeden pozemský život, musíme si ujasniť, že my nie sme bytosti z mäsa a kostí a všetkého toho z čoho sa naše telo skladá, ale že naša vnútorná podstata je duchovná, ktorá nepochádza z tohto hmotného sveta, preto pretrváva ďalej aj po smrti pozemského tela. To znamená, že sme duchovné bytosti z inej, oveľa jemnejšej látky, než z akej je zložený tento hmotný svet. A pozemské telo je len schránkou alebo nástrojom slúžiacim k tomu, aby sme sa mohli prejavovať a pôsobiť v tomto hrubohmotnom svete.

   Tu je treba poznamenať, že vplyvom východných náboženských náuk sa u nás rozšírilo tvrdenie, že človek sa môže narodiť aj vo zvieratách, alebo dokonca i ako rastlina. Takéto tvrdenie je však mylné. Je v rozpore so zákonom príťažlivosti rovnakých druhov. Keďže ľudský duch je inej podstaty, iného druhu, než sú duše zvierat. A vstup ľudského ducha do vyvíjajúceho sa plodu v matke, sa odohráva na základe zákona priťahovania rovnakých druhov. Čiže duch človeka sa môže znova narodiť len ľudskej matke. Teda už len v ľudskom tele.

   Ľudia majú proti predstave viacerých pozemských životov ešte jeden argument, alebo otázku. Prečo si potom človek nepamätá aj predošlé životy? Na to je jednoduchá odpoveď. Pamäť mozgu človeka zaniká so smrťou pozemského tela. Ale všetko, čo sme vnútorne prežili, ako sme v živote mysleli a konali, zostalo vtlačené v našej duši. Sformovalo to naše vlastnosti a charakter.

   Takže, na jednej strane tu máme telesnú genetickú dedičnosť, čo sa týka pozemského tela, a na strane druhej samostatne sa vyvíjajúceho ľudského ducha. Z toho vyplýva, že duchovné vlastnosti a schopnosti sa po rodičoch a predkoch nededia. Len rodičia, na základe zákona príťažlivosti rovnorodého, priťahujú pri plodení do pozemského života ľudské duše rovnakých alebo podobných vlastností.

   Z toho vyplýva, že každý človek nesie plnú zodpovednosť za to aký je, čo v sebe prechováva. Nemôže sa vyhovárať na to, že to zdedil od svojich rodičov, alebo, že ho takého stvoril Boh, alebo utvorila príroda. Ak mal už od detstva nedobré, zlé vlastnosti alebo sklony, tak ich nadobudol len on sám svojím myslením, správaním a konaním v minulých životoch. Záleží teraz len na ňom či to chce zmeniť. Veď od toho závisí dosiahnutie skutočného šťastia.

   Tiež budúci rodičia, ktorí sa rozhodnú mať dieťa, by mali viac dbať na svoje myslenie a cítenie. A nemali by sa bezstarostne čomukoľvek oddávať. Zvlášť budúca matka by si mala dávať pozor nato, čím sa zaoberá, v akom prostredí sa pohybuje, čo necháva na seba pôsobiť. Lebo to môže mať rozhodujúci vplyv na to, akú dušu k sebe pritiahne. Teda aké dieťa s akými vlastnosťami a sklonmi sa jej narodí. Tak sa môže stať, že v podstate dobrým rodičom sa dostane duša s nie najlepšími vlastnosťami, k čomu by inak nemuselo dôjsť.

   Medzi jednotlivými životmi v pozemskom tele sú ešte obdobia, kedy ľudský duch prebýva v inom, jemnejšom, jemnohmotnom svete, ktorý nie je tak hmotný, ako je tento svet, ktorý vidíme očami nášho pozemského tela.

   V tomto inom svete sa prejavuje zákon tiaže už priamo. Zatiaľ, čo tu v pozemskom tele, môžu byť dobrí aj zlí vedľa seba, tam ľudský duch klesá, alebo stúpa v dôsledku tiaže a dostáva sa do úrovne podľa svojho vnútorného stavu. Ak človek v pozemskom živote živil v sebe napríklad nenávisť, tak na druhom svete sa dostane do úrovne, kde sa nachádzajú ľudské duše, ktoré živia v sebe len nenávisť. A vzájomným vyžívaním sa a posilňovaním v tomto cítení, sa stáva pobyt v tejto úrovni pre tieto duše peklom.

   Z tohto stavu však nie je také ľahké sa dostať. Pretože tam sú ľudské duše zovreté len rovnorodým okolím a nenachádzajú tam už žiadny iný podnet, ktorým by sa v nich prebudilo iné, lepšie, ušľachtilejšie cítenie, tak ako je tomu tu na zemi v pozemskom tele.

   Tak sú ľudské duše nútené prebývať na druhom svete v úrovniach, nie len podľa druhu nadobudnutých zlých vlastností, rôznych nedobrých a nečistých túžob, sklonov a žiadostí, ale aj podľa druhu na zemi nadobudnutých klamlivých, neprirodzených a fantazijných predstáv života. A to i podľa náboženských predstáv života, ktoré nie sú celkom v súlade s vôľou Božou. A to až dovtedy, kým sa od nich vnútorne neoslobodia.

   Človek tak nájde na druhom brehu zase len to, čo svojimi myšlienkami a citmi za pozemského života vytváral a v sebe živil. A ak v sebe neprechovával dobro a nekonal dobro, tak sa mu ho nedostane ani na druhom svete.

   Duch človeka však nepochádza z týchto jemnohmotných úrovní, ale z duchovnej ríše, ktorá bola nazvaná pozemským výrazom raj. A z raja, z duchovnej oblasti svojho pôvodu, vyšiel ešte ako neprebudený, nevedomý duchovný zárodok a dostal sa do nižšie položených hutnejších hmotných svetov, za účelom postupného vývoja. Po dokončení svojho vývoja sa má ako zrelý, zodpovedný, seba uvedomený ľudský duch vrátiť späť do svojho duchovného domova.

   Ľudský duch má na sebe aj telo z látky jemnohmotného sveta, ktorým sa môže na druhom svete prejavovať. Tento duch v tele z jemnohmotného sveta je nazývaný dušou. To je na vysvetlenie, aby si mohol každý pod týmto výrazom aj niečo správne predstaviť.

   Duše zomrelých môžu ľudia za určitých okolností aj vidieť, hlavne v snoch. Ale nevidia ich očami pozemského tela, ale očami svojho jemnohmotného tela, ktoré máme tiež aj my v sebe.

   Z tohto všetkého si môže každý uvedomiť, že zo života sa ujsť nedá. A jediná cesta, ako sa môže človek dostať z ťažkostí a z utrpenia, je cesta k duchovnému prebudeniu.

   To znamená, že si človek musí uvedomiť svoju duchovnú podstatu, odpútať sa od všetkých viazaností svojho rozumového myslenia a usilovať o znovu nadobudnutie čistého cítenia. A to sa dá len prácou dobrého chcenia, úprimným úsilím o vlastnú zmenu k lepšiemu.

   K tomu je však potrebné svojim duchom pravdivo prehodnotiť všetko svoje myslenie, cítenie a konanie. Svoje doteraz nadobudnuté životné postoje, názory a predstavy. Prejsť v spomienkach k rôznym životným situáciám, uvedomiť si v nich nesprávnosť svojho konania, a snažiť sa zmeniť a už tak nekonať.

   Tiež treba prehodnotiť aj svoju reč, spôsob svojho vyjadrovania, a nezapletať sa do neužitočných a druhým ľuďom škodiacich rečí.

   Pri zbavovaní sa rôznych nedobrých a nečistých myšlienok a citových chcení, si treba uvedomiť určitú zákonitosť. A to ako sme doteraz zotrvávali pri rôznych nedobrých myšlienkach a citových chceniach, tak teraz musíme rovnako zotrvávať už len pri dobrom čistom chcení a myslení, aby sa to dobré v nás upevnilo, a myšlienkové a citové formy, ktoré sme doteraz vytvárali, postupne strácali na nás vplyv a boli naším dobrým chcením vyrovnané.

   Tak to požaduje zákon vyrovnania.

   Preto sa ľudia nedokážu tak ľahko zbaviť svojich nedobrých vlastností a sklonov. Z toho istého dôvodu aj psychicky alebo duševne chorí ľudia, po čiastočnom zlepšení, znova upadajú do rovnakých stavov a ťažkostí.

   Človek preto nesmie v úsilí o zmenu svojho myslenia a cítenia k dobrému poľavovať. Nie je však potrebné s nedobrými myšlienkami a citovými chceniami bojovať. Treba byť v tom len pozorný, nevychádzať im v ústrety a tak ich znovu neoživovať. Teda vyvarovať sa podnetom a predstavám ktoré tieto myšlienky a city vyvolávajú. A keď aj v človeku vzniknú, treba ich vnútorne odmietnuť, nepodliehať im a oni sa sami stratia.

   K tomu je tiež potrebné, aby sme žili v prítomnosti. Svoju pozornosť nenechávali odvádzať zbytočne rôznymi myšlienkami. Nič si nenahovárali a nenamýšľali, ani nič dopredu nedomýšľali, ale prechovávali v sebe pokoj a dôveru.

   Nedobré a nečisté myšlienky a citové chcenia môžu na nás prechádzať aj od iných ľudí. Keď sme v styku s nejakým človekom, alebo keď sa na nejakého človeka naladíme. Preto sa treba od takého človeka vnútorne oddeliť a nepútať naňho zbytočne svoju pozornosť.

   Ľudia však pri úprimnom úsilí k dobru dlho zotrvať nedokážu.  Bráni im v tom ich vlastná duchovná lenivosť. A tiež nenachádzajú k tomu dostatočnú podporu vo svojom okolí. Sú ním strhávaní späť do starého, zaužívaného, ľahostajného a sebeckého spôsobu myslenia. To však človeka neospravedlňuje, pretože nie je náhoda, do akých pomerov sa rodíme a do akých sme sa dostali. Preto sa musí človek len vzchopiť a vážne chcieť. Ak bude pritom ešte úprimne a čisto prosiť Stvoriteľa o pomoc a silu, tak ju aj dostane a všetko ľahšie a rýchlejšie prekoná.

   Úsilie o zmenu svojho myslenia a cítenia k dobrému, čistému a ušľachtilému sa musí zároveň prejavovať aj konaním v živote. Tak, že sa človek bude snažiť byť užitočným, k druhým viac všímavým a ohľaduplným. Vždy pripravený podať pomocnú ruku tam, kde vidí a cíti, že je to potrebné. A každým nesebeckým a nezištným konaním, v úprimnej snahe druhému len pomôcť, sa v druhých prebúdza dobro a dôvera. Takže sa títo potom snažia všetko nejakým spôsobom aj vyrovnať. Ale vyrovnaním pre ducha človeka je už samotná úprimne precítená vďaka a čistá radosť toho, komu sme v núdzi pomohli. Privádza nám novú silu k ďalšiemu konaniu. A tiež nabáda toho, komu sme pomohli k rovnakému konaniu. Takto sa v ľuďoch prebúdza čistá radosť a láska.

   Týmto úsilím sa zároveň vytvárajú vo svete citových útvarov a tiež myšlienkových foriem zhromaždiská alebo centrály sily čistej radosti, pomoci a lásky, z ktorých sa v nás potom spätne posilňuje rovnorodé cítenie a myslenie.

   Takýmto posilňovaním sa budeme stávať znova duchovne ľahšími a začneme byť viac priťahovaní k ľuďom rovnakého dobrého a čistého cítenia, od ktorých sa nám bude všetko naše dobré konanie ešte navyše vracať. Zároveň aj vracajúce sa účinky nášho zlého konania z minulosti, ktoré nás ešte nezastihli, budú rozložené našim dobrým a čistým chcením. Tak, že sa nám už nič zlé nestane. Alebo sa nás to dotkne len v určitej miere, podľa nášho momentálneho duchovného stavu.

   Prebudením dobrého chcenia, budeme zároveň priťahovaní a dostaneme sa znova postupne do kontaktu aj s ľuďmi, ktorým sme v minulosti nejakým spôsobom ublížili. Aby došlo k priamemu odpusteniu a uzmiereniu viny, a tak znovu nadobudnutiu stratenej dôvery. Je nám to ešte uľahčované tým, že budeme môcť tomu dotyčnému zároveň aj nejakým spôsobom pomôcť alebo mu poslúžiť, a tak si svoje nesprávne konanie aj odčiniť.

   I preto je tak potrebné, aby sme sa naučili v živote nesebecky a nezištne druhým pomáhať a dávať. A dávať môže človek nielen hmotnými vecami, ale aj každou dobrou radou, pekným slovom, milým a láskavým pohľadom, úctou a porozumením pre blížneho.

   K tomu je ešte potrebné, aby sme sa naučili druhým v duchu odpúšťať. Pretože ak niekomu neodpustíme, nadviažeme si rovnaké vratné účinky a s odstupom času sa dostaneme do podobnej situácie, v ktorej ani nám nebude odpustené.

   Tiež nemáme právo druhých odsudzovať, alebo posudzovať druhého zlé konanie, ak nemáme v sebe úprimný úmysel tomu druhému aj pomôcť. Pomôcť však môžeme druhému len tým, čo sme samy v sebe prežili a správne pochopili.

   Dnes sú ľudia zaťažení prevažne ťažkými previneniami a zapletení do mnohého zlého a nesprávneho myslenia, chcenia a konania, a nevedia ako sa z toho dostať. Hrozí im, že sa bez priamej Božej pomoci už z toho nedostanú.

   Väčšinou však už ľudia v Boha neveria, a i samotní veriaci pochybujú o Božej spravodlivosti, preto sa im priamej Božej pomoci ani dostať nemôže. Avšak na tom všetkom majú veľký podiel viny samotné náboženské učenia svojimi nedokonalými a nesprávnymi výkladmi o Bohu, jeho láske a spravodlivosti. A tiež zneužívaním náboženskej moci ich predstaviteľmi v minulosti.

   No napriek tomu každý si bude musieť uvedomiť, že bez Božej pomoci už nič nezmôže. Aj tí najdomýšľavejší na svoje rozumové vedomosti a schopnosti, budú nakoniec v koncoch. Preto musí človek v sebe znovu prebudiť dôveru v Boha a vieru v jeho spravodlivosť. Uvedomiť si, že len Jemu vďačí za svoje bytie, že žije z jeho sily, teda bez Neho by bol ničím.

   A kto sa ešte v utrpení a v beznádeji otvorí, v čistej pokornej prosbe, Božej milosti a láske, ktorá je však iná, než ako si ju ľudia predstavujú, pretože ju nie je možné oddeliť od spravodlivosti, dostane pomoc i silu zhora.

   Aj tým, ktorí už nebudú mať možnosť v tomto živote niečo zmeniť, ale prebudí sa v nich úprimná ľútosť nad svojimi previneniami a tiež úprimná snaha všetko ešte napraviť a odčiniť, bude podaná pomocná ruka aj na druhom brehu. A bude im umožnené sa aj znova narodiť.

   Ľudia žiaľ o týchto nehrubohmotných dejoch a zákonoch nič nevedia. Len sem tam niečo čiastočne cítia a tušia, keďže sa im v školách a v cirkvách o tom nedostalo žiadne správne poučenie, a sami sa nad takýmito vecami nesnažili dostatočne vážne zamýšľať. A tak Bohom im darované schopnosti a sily, ktoré mali používať len k pomoci a k požehnaniu druhých, s cieľom povznesenia a zušľachtenia života a zároveň aj oslobodenia sa od mnohých previnení z minulých životov, zneužívajú zase len na sebecké účely, alebo plytvajú v rôznych pre skutočný život neužitočných pozemských činnostiach a záľubách. Čím sa znova duchovne zaťažujú a premárňujú čas určený k ich duchovnému dozrievaniu.

   Avšak doba, určená k nášmu duchovnému dozrievaniu, nie je neobmedzená, ale je časovo vyhradená. A keďže ľudia už nie sú ochotní dobrovoľne zanechať všetko zlé a nesprávne konanie, a ešte k tomu túto zem, túto úžasnú planétu, ktorá nám bola poskytnutá pre náš duchovný vývoj, svojou činnosťou ničia a robia neobývateľnou, musel prísť Boží zásah.

   Nachádzame sa v období, v ktorom je zvýšený tlak Božej sily prúdiacej do stvorenia.

   Týmto zvýšeným tlakom sily Svetla sa všetko zákonité dianie v tomto hmotnom svete zosilňuje, urýchľuje, a čo nie je v súlade s tkaním v prírode, čo v nej pôsobí prekážajúco a škodlivo, dôjde v zákone zvratného pôsobenia mocou prírodných živlov k zničeniu. A keďže len ľudia pôsobia v tomto stvorení prekážajúco a škodlivo, pretože sa vo svojom vývoji nevradili správne do zákonov stvorenia, teda nekonajú podľa Božej vôle, bude ľudstvo vo svojom rozumovom úsilí a v konzumnom spôsobe života nakoniec úplne zastavené. Výsledkom toho však bude obnova a očista tejto zeme.

   Tak ako sa zvýšenou silou Svetla zosilňuje a urýchľuje všetko zákonité dianie v prírode, tak sa zosilňuje a urýchľuje aj všetko zákonité dianie v živote ľudí. Takže musíme vo zvýšenej miere na sebe prežívať všetky následky a plody svojho doterajšieho nesprávneho pôsobenia, a tak ešte vnútorne duchovne dozrievať alebo sa súdiť.

   Zvýšenou silou svetla sa zároveň zosilňuje aj všetko to čo ľudia v sebe prechovávajú, a postupne dochádza k prejavu. Čím sa tiež napĺňajú slová písma, že v súde nezostane nič skryté. Zjavné budú skutky každého človeka.

   Ľudia si neuvedomujú, že žijú pod zákonom. Že sú teda podrobení všetkým následkom svojho myslenia, chcenia a konania. Veľkou chybou pritom je, že sme svoje myslenie podriadili predstave jedného pozemského života, a už nevieme alebo ani nechceme vedieť, že sa v skutočnosti znovu vraciame do tohto pozemského sveta a rodíme sa do životných pomerov, na vytváraní ktorých sme sa sami, svojimi postojmi a konaním, predtým podieľali. Myslíme si, že život na tejto zemi bude naďalej pokračovať tak ako doteraz. Tento raz však nastala pre každého posledná možnosť vnútornej zmeny a obratu.

   Preto je najvyšší čas, aby sa ľudia odvrátili od všetkej nízkosti a nedôstojnosti. Oslobodili sa od všetkého nedobrého myslenia a cítenia, od zlých vlastností, nečistých sklonov a žiadostí, a tiež od nepotrebného a neužitočného chcenia. Inak sa to bude v nich ešte viac zosilňovať, stupňovať, a tiež zvýšeným prísunom energie z rovnorodých myšlienkových a citových centrál ich to napokon zničí a privodí ich smrť. Takže v tom pozemsky zahynú. A ak sa v nízkych jemnohmotných úrovniach včas z toho nedostanú, budú vtiahnutí do rozkladu všetkého rušivého a vo stvorení nepotrebného, v ktorom budú musieť bolestne pretrpieť postupný rozklad svojho doteraz nadobudnutého sebauvedomenia. A tak budú vymazaní z knihy života. Čo znamená stratu večnosti, alebo takzvané večné zatratenie.

   Avšak ľuďom dobrého chcenia a čistého cítenia, ktoré v nich zosilnie, bude darovaný ešte nový život tu na zemi. Aby už neboli obťažovaní ľuďmi zlého a nečistého chcenia a tiež obmedzovaní a utláčaní ľuďmi, ktorí sa riadia len vypočítavosťou rozumu, zameraného len na hmotné pozemské veci, majetok, peniaze, zisk, vplyv a moc. A tak mohli slobodne dokončiť svoj duchovný vzostup a vrátiť sa späť do svojho duchovného domova – raja.

 

   Vo stvorení pôsobí ešte jeden veľký zákon, a tým je zákon pohybu.

   Celé stvorenie, celý vesmír je v neustálom pohybe. Všetko v ňom vzniklo a sa sformovalo z Božieho vyžarovania pohybom, vplyvom pôsobenia stanovených zákonov, podľa Božej vôle. Tento pohyb bol vyvolaný a je stále udržiavaný silou Svetla. Teda silou samého Stvoriteľa. Bez pohybu niet života. Tiež len v pohybe je možný vývoj. Tam kde pohyb ustáva, nastáva úpadok a rozklad.

   Preto aj človek ak chce byť zdravý, ak nechce zostať stáť a upadať, musí sa stále hýbať. A to nielen fyzicky, telesne ale predovšetkým vnútorne, duchovne. Má v sebe neustále upevňovať dobro. Snažiť sa o užitočnosť a zmysluplnosť vo všetkom čo robí, o čo usiluje. Zamýšľať sa nad hodnotami, ktoré tým sebe a druhým prináša. Len tak môže človek skutočne duchovne rásť a rozvíjať svoje vnútorné sily a schopnosti, a tak nezahrabávať hrivnu danú mu jeho Stvoriteľom.

   Takže, takto pracujú zákony Božej spravodlivosti.

   Určite by sa teraz nejeden vážne veriaci kresťan spýtal: ,, No dobre, ale kde je tu Syn Boží Ježiš Kristus, jeho dielo spásy ? “. Na to je jednoduchá odpoveď. Jeho spása pre nás spočíva v jeho slove. V jeho poučeniach a radách, ktoré dával ľuďom k tomu, aby svojím konaním v živote dospeli postupne k vnútornému mieru, k čistej radosti a šťastiu.

   Syn Boží Ježiš bol a je Láska. Vtedy bol živým príkladom čistej neskalenej lásky na zemi. Preto hovoril predovšetkým o odpúšťaní a láske k blížnemu. Avšak žiadnu vinu ľudí, podľa dokonalých, od začiatku stvorenia rovnako pôsobiacich zákonov Božej spravodlivosti, na seba prevziať a za nás odčiniť nemohol. To by muselo dôjsť aj k zmene týchto zákonov. Lenže zmena týchto zákonov nie je možná. Okrem toho, pri akejkoľvek ich zmene by došlo k rozpadu stvorenia, pretože týmito zákonmi nie sú určované len osudy ľudí, ale je riadené a udržiavané pohromade aj celé stvorenie. Preto je učenie cirkví v tomto nesprávne.

   I keď Pán Ježiš mnohým ľuďom povedal: „ Odpúšťajú sa ti tvoje hriechy “, tak to učinil len u takého človeka, v ktorom sa prebudila úprimná ľútosť nad svojimi previneniami a dôvera v jeho pomoc. V tej chvíli sa u takého človeka uvoľnila čistota cítenia, ktorou sa jeho duch otvoril čistej Božej sile a láske, ktorá z Pána Ježiša ako z časti z Boha vychádzala. Táto čistá sila a láska ho prežiarila, očistila a posilnila natoľko, že už nepodliehal zlým vplyvom, takže mohol ľahšie kráčať ďalej životom. Avšak za predpokladu, že sa znovu, z vlastnej vôle, neotvoril a neoddal niečomu zlému a nečistému. Takto dochádza aj k náhlemu uzdraveniu, keď sa človek, v čistej pokornej prosbe a v dôvere, otvorí zvýšenému prílivu všetko oživujúcej čistej Božej sily.

   Týmito dejmi však zákony stvorenia zrušené alebo porušené nie sú. Stále pretrváva zákon, „ čo človek zasieva, to aj zožne ! “. To znamená, čo svojim myslením, cítením a konaním človek vytvára a spôsobuje, to sa mu rovnakým vracia späť a postihuje jeho samého. A to v oboch smeroch. Tak ako sa nám vracia zlé konanie, tak rovnakým zákonom sa nám vracia aj dobré konanie.

   Pán Ježiš predsa povedal: „ Nesúďte a nebudete súdení, nepotupujte a nebudete potupení, odpúšťajte a bude aj vám odpustené. Akou mierou meriate, takou aj vám bude namerané. Dávajte a bude aj vám dané, ešte vám bude aj pridané. Ako chcete, aby ľudia činili vám, tak vy čiňte im, lebo to je zákon ! “. Či nie sú toto všetko jeho slová? Tiež povedal, že neprišiel zákon zrušiť ani prorokov, ale ho naplniť. A tento zákon Pán Ježiš napĺňal duchovnou láskou, ku ktorej židia dovtedy vedení neboli, nakoľko počuli len o prísnosti zákona Božej spravodlivosti, ktorý im bol nesprávne vykladaný.

   Známy starozákonný biblický výrok, „ oko za oko, zub za zub “, je v skutočnosti len obrazným vyjadrením zákona zvratného pôsobenia Božej spravodlivosti, samočinne pôsobiacej vo stvorení. Preto sa tento zákon nemal chápať doslovne pozemsky v tom zmysle, že mal človek odplatiť druhému rovnaké rovnakým. Takýmto konaním sa židia len duchovne zaťažovali.

   V starom zákone je tiež napísané : ,, Mne patrí pomsta i odplata “, ( 5. Mojž. 32/35 a Rim. 12/19 ).

   Pán Ježiš o tomto zákone svojho Otca, ktorým sa každému dostáva spravodlivá odmena, podľa toho ako konal a jednal, teda podľa jeho skutkov, dobre vedel. Preto nie náhodou povedal: „ Hľadajte najskôr kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť “.

   A keďže deje nehrubohmotného druhu mohol aj vidieť, tak mohol aj ľahko nahliadnuť do osudov jednotlivých ľudí, v širších súvislostiach do osudov ľudí jednotlivých miest a obcí, a v celkovom dianí i do osudu celého ľudstva, a pred všetkým ľudí varovať. Tak varoval aj pred dobou konca a pred večným zatratením všetkých tých, ktorí sa nebudú usilovať chcieť sa stať čistými a ušľachtilými ľuďmi podľa Božej vôle.

   Kresťanské cirkvi možnosť viacerých pozemských životov odmietajú s odôvodnením, že Pán Ježiš o niečom takom nehovoril. Pán Ježiš však o všetkom hovoriť nemohol. Mohol hovoril len o tom, čo boli ľudia, s ohľadom na ich vtedajšiu duchovnú zrelosť a chápavosť, schopní prijať a tiež aj správne pochopiť.

   Jeho hlavným poslaním na zemi nebolo dať sa ukrižovať, ale priviesť ľudí svojim slovom k Bohu a k správnemu chápaniu Jeho vôle, ktorú vtedajší predstavitelia náboženstva, svojimi nesprávnymi výkladmi a pozemským rozumom vymyslenými predpismi a nariadeniami, ľuďom spoznať znemožňovali. Vôle, ktorá sa prejavuje zákonmi tohto stvorenia. Vtedy však nebol rozvinutý vedecký pokrok ako je tomu dnes, preto veci o zákonitom dianí vo stvorení mohol podávať vtedajším obyčajným neučeným ľuďom len obraznou rečou a podobenstvami.

   To, že došlo k takému hroznému činu, stalo sa len v dôsledku duchovnej obmedzenosti vtedajších ľudských duchov, ktorí sa nechali strhnúť k nepriateľskému postoju a k slepej nenávisti voči Synovi Božiemu. K čomu boli podnecovaní hlavnými predstaviteľmi vtedajšieho náboženstva. Toto zlé počínanie bolo o to hroznejšie a závažnejšie, že tu nedošlo k zabitiu obyčajného človeka ale priamo Syna Božieho.

   Nebola to teda Bohom chcená obeť zmierenia, tak ako sa to podivne vykladá, ale jednoducho vražda, ktorá zaťažila ľudstvo veľkou vinou. Týmto činom ľudia odmietli Pána Ježiša ako Syna Božieho, a tým zároveň odmietli aj duchovnú pomoc, ktorú im dával vo svojom slove, ktorým sa mali riadiť, ak sa chceli dostať do kráľovstva Božieho.

   Pán Ježiš hlásal pravdu, keďže sám z Pravdy pochádzal. Hovoril ľuďom ako majú myslieť, hovoriť a konať, aby žili podľa vôle Božej. Tým zároveň aj odhaľoval všetko to, čo nebolo vo vtedajšom náboženskom učení židov správne. To však vtedajších predstaviteľov duchovenstva, učených farizejov a zákonníkov, pohoršovalo a tiež rozhorčovalo, keďže otriasal ich vážnosťou, náboženským vplyvom a mocou na ľud. Miesto toho aby vycítili jeho slová, ako prichádzajúce z Pravdy, teda od Boha, a spoznali v ňom skutočne Syna Božieho, začali sa k nemu stavať nepriateľsky, nenávistne, až napokon usilovali aj o jeho smrť.

   Pán Ježiš toto zlé zmýšľanie a konanie farizejov a zákonníkov pozoroval, a predvídal, že sa tejto smrti nevyhne, keďže ich náboženský vplyv na ľud bol stále veľký. Nemohol však svoje začaté dielo zanechať a odísť niekam inam, pretože ak by odišiel niekam inam, a tak sa vyhol smrti, bolo by všetko to, čo zasial svojim slovom do ľudských duší, farizejmi zase spochybnené, a časom by upadlo do zabudnutia. Preto išiel napokon aj na túto smrť. Avšak tým, že vo svojej božskej podstate nezomrel, a na tretí deň vstal z mŕtvych (nie telom z mŕtvych), a ešte sa štyridsať dní jemnohmotne zjavoval, až kým neodišiel opäť k Otcovi, sa v nich viera v Neho ako Syna Božieho a v jeho učenie o dosiahnutí večného života ešte viac upevnila.

   Z tohto dôvodu bola teda nutná táto Veľká obeť Lásky za nás, za našu spásu. Aby jeho učenie nezaniklo, a my sme tak mohli ľahko nájsť pravú cestu k Bohu. Nie je však v poriadku ak sa tvrdí, že vraždou spáchanou na Synovi Božom došlo k zmiereniu ľudí s Bohom. Veď nemeniace sa zákony Božej spravodlivosti jeho smrťou vo stvorení pôsobiť neprestali, a preto museli ťažko doľahnúť na hlavných aktérov, ako aj všetkých spolupáchateľov tohto činu, a priniesť im ťažký osud. Sám Judáš pod ťarchou viny spáchal samovraždu.

   Pán Ježiš predsa povedal, že hriechy proti Duchu Svätému sa neodpúšťajú. A Duch Svätý je Vôľa Božia. A nemeniace sa zákony pôsobiace vo stvorení sú prejavom tejto Vôle. Tak ako sú pozemské zákony ustanovené ľuďmi prejavom ich vôle, tak sú aj zákony pôsobiace vo stvorení prejavom Božej Vôle. A človek nemôže proti týmto zákonom konať beztrestne, alebo na ne nedbať bez toho, aby si neuškodil, a nenaviazal nejaké zlé zvratné účinky. K takémuto jednoduchému poznaniu a tým aj výkladu slov Syna Božieho cirkvi žiaľ nedospeli, pretože sa spútali vlastnými, jednostrannými výkladmi biblie.

   Tiež pri poslednej večeri sa Pán Ježiš vyjadril, že túto obeť podstupuje na odpustenie hriechov za mnohých, a nie za všetkých, tak ako sa to všeobecne hovorí. Ale len za tých, ktorí spoznajú jeho učenie ako pravdivé, a začnú podľa jeho slov aj žiť, a tak dosiahnu odčinenie a odpustenie svojich hriechov.

   Takže Pán Ježiš naše hriechy na seba zobrať nemohol, preto ani ich odpustenie nemôže spočívať v jeho obeti na kríži, ale len v spravodlivosti a láske Božej, ktorá tu pôsobí rovnako už od začiatku stvorenia. Dochádza k nemu až vtedy, keď si človek uvedomí nesprávnosť svojho konania, a začne konať správne. Takže už potom nepôsobí proti Vôli Božej, a tak sa neprehrešuje proti Duchu Svätému.

   Ani to, že Ježiš pretrpel takú hroznú smrť na kríži, nemohlo byť Bohom chcené, ale len jednoducho to bol vtedy bežný spôsob popravy ľudí u Rimanov. Veď Boh dal ľuďom skrze Mojžiša desatoro prikázaní, ktorými sa mali riadiť, aby žili podľa Jeho Vôle. Jedným z týchto prikázaní je „ Nezabiješ ! “. A Boh sám by mal toto svoje prikázanie porušiť tým, že by poslal svojho Syna na tuto zem s úmyslom, aby ho ľudia zabili a ešte by pritom  chcel, aby ho čo najviac  potupili a umučili ?  … Takto uvažovať o Bohu, a takéto niečo predkladať ľuďom ako vierohodné, je neuveriteľne pomýlené.

   Boh svoje zákony a prikázania neporušuje, ani nemení, pretože vyšli z Jeho dokonalosti, a preto sú aj večné, ako je večný On sám !

    Pán Ježiš teda vedel, že jeho pôsobenie dlhé nebude, a uvedomoval si, že nebolo možné dať vtedajším ľuďom poznanie o všetkých veciach, keď i jeho učeníci neboli schopní ešte veľa toho pochopiť. O čom svedčia jeho samotné slová, keď učeníkom povedal: „ ešte by som vám mal mnoho povedať, ale teraz nemôžete zniesť “ (Ján 16/12). A čo tiež potvrdzujú aj slová apoštola Pavla, keď v prvom liste korintským (13/9,10) napísal, že ich poznanie je len čiastočné. Že len z čiastky poznávajú a z čiastky prorokujú, keď však príde dokonalé, to čiastočné sa pominie. Apoštol Pavol tým priznal, že ich chápanie života nebolo ešte celistvé. Že ešte stále nemali na všetko odpoveď. A to bolo už dávno po uplynutí udalosti vyliatia Ducha Svätého na učeníkov, opísanej v biblii. Preto Pán Ježiš sľúbil vtedy na neskoršiu dobu príchod ešte jednej osoby, „ Ducha Pravdy “, ktorý nás uvedie do všetkej pravdy. Povedal o ňom, že vezme z jeho a poučí svet o hriechu, o spravodlivosti  a o súde.

   „ Poučí svet ! “ Teda dá o tom poučenie nie len pre kňazov, alebo hlavných predstaviteľov cirkví, ale pre všetkých ľudí všeobecne.

K tomuto všetkému môžem len dodať, že k takémuto celistvému chápaniu života a k uvedomeniu si jednoduchých zákonov Božej vôle som sám od seba nedospel. Toto všetko som začal zrozumiteľne a jasne chápať až na základe knihy: VO SVETLE PRAVDY – Posolstvo Grálu  od  ABD-RU-SHINa.

    V tomto knižnom diele je však obsiahnuté ďaleko viac, než som v tomto spise skrátenou formou napísal. I keď sa v ňom píše o tom, aké postavenie má človek vo stvorení a je vysvetlený jeho pomer k Bohu, neprináša táto kniha žiadne nové náboženstvo, ale vyššie poznanie života, ktorému sme sa svojou rozumovou pripútanosťou na tento hmotný svet vnútorne uzavreli.

   To, že v tejto rozsiahlej knihe ide o slovo Pravdy, o slovo pravého vedenia, dané nám zo Svetla k duchovnej záchrane, musí však spoznať každý sám, svojím vnútorným, duchovným cítením.

                                                                             [■]