Dievča

dievca

Ako výlet na lodi
pripadal ti príchod sem –
ako odskok z rajských oblastí;
sťa rozšantené vlnky na mori
piesne rozochveli vzduch,
keď si smiechom skákala nad priepasti

Radosťou zvítala si zem,
zatlieskala rúčkami,
na jedinom mieste obstála si
asi ako múza na dlani;
– aký je len čudný tento svet,
aké len zbytočné má starosti;
k potešeniu oka bol, tanečný
krok tvoj slávnostný

Kolotoč si urobila z tieňov,
z tvárí postŕhala masky;
zamračených roztančila
v domnelom ich nešťastí;
kto spoznával ťa uveril,
že na zem asi prišla si len,
aby svet mal viacej radosti

No neopomeň pri tanci,
že život nie vždy je karneval;
pre najkrajšie čo poznať na ňom máš –
musíš často zmierniť cval

Ako kvet slnečný
sa k slnku otáča,
nech i tvoje skutky
k nemu cestu vyznačia

Venušu si za radkyňu pozývaj,
nech ťa kráse priučí;
plným potom priehrštím ju rozdávaj; –
slová ako milosti dar poznávaj, –

Čarovná moc v ich zvuku je,
radostne keď znejú,
pieseň v srdciach odhalia –
ako ruže rozvoňajú zem,
z ľúbosti tej, chmáry utekajú z okolia

Veď túžba po kráse
čistú odhaľuje dušu,
kroky nad zem povznáša;
Ľahučký potom krok je dievčaťa,
vo vlnách milosti sa kúpe; –
zo sebectva však, zostalo by
smutné srdce skúpe

Nech čistota a láska
v srdci tvojom vládne
miluj Slovo života,
len v láske ku Svetlu a k Pravde
tajomstvo uzrieš života

Nenechávaj u všetkého srdce
čo ti život ponúka,
len pokiaľ mak a popol rozoznáš
na hlave ti zlatá žiariť bude korunka

Veď každá žena priniesla si dar
z čistých záhrad stvorenia,
na rady sudičiek spomenie si,
ako vody naberala
z posvätného prameňa
pre strieborné kvety v náručí;
Čo pre svet vedieť musíš radili,
ťa vôňa ruže a ľalie naučí

Len pri takej žene potom,
stoja anjeli
a niet vôní známych,
čo z nich vanie,
keď sa zbor ich objaví

Never príliš laškovaniu,
že na veľký cit sa premení;
lebo kde duša krásu v druhej neuzrie, –
tam srdce zostane len v mámení

Zranená jak klas obilný
je taká po víchrici dôvera, –
porazená pýcha v sklamaní

Ver, že nejeden muž
slobodu hľadá v slepote,
však tajomstvo keď ženy uzrie zas,
z temnôt preberie sa vábenia,
obraz vekov dávnych prehovorí k nemu,
že žena – strážkyňou je plameňa

S úctou sa potom blíži ku studničke,
z čela falošné mu padnú znamenia;
Rytiersky šat znova oblečie si,
krištálovej vody napije sa z prameňa
Pre poklad ten, čo našiel však,
k ochrane večnej dáva ramena

A keď ťa clivota, či túžba osloví,
či ťa príkra zrada v letku zastaví,
ty vždy len po Láske sa popýtaj
Ver, ona prinesie ti odpoveď;
U nej hľadaj šťastie,
ku nej sa skláňaj na spoveď;
veď čo ti rada zborov všetkých dá,
keď len Ona jediná ťa zná?

Kto však nepočúva hlas jej svätosti,
toho ľahko Múdra opustí –
v šťastí neprebernom iným svieti,
do náručia volajúcich odletí

Nezraď preto nikdy meno svoje
z nebeskej má odlesk Kráľovnej,
ono vlastníctvom je tvojím – živé je;
veď Zuzana len inak
pre meno znie Ľalie

                       [ ■ ]