Ješitnosť

Jšitnosť

Kto si pekná pani, že ťa nezná tento kraj
Pery i údy tvoje tak jemný majú tvar
I šat tvoj farbou unavený vábi zrak
No tón úst tvojich sťa by na srdce mi
kládol mrak

Som víla, čo vôní mien tajuplných zná
Čo unaveným zmyslom novú iskru dá
Znalá som i rozumnosť má v stope mojej dychu
Mnohý klania sa mi muž ba i králi
stavajú mi sochu

Zvláštna tvoja reč no môjmu asi neznáma je duchu,
Toľko chvály a on jej nedopriava sluchu
Pre tvoje prednosti asi nehoden som dosti
A mne ani neradno je cudzích prijímať hostí

Postoj hrdý, nie dobré je odbiť ženu
Keď starostiam tvojim postaviť chce stenu
Nezvyklý si v núdzi zdarma prijímať dary
Daj mi srdce a ja ti zotriem z čela chmáry

Čudný zná sa mi tvoj mrav
Núkaš sa mi, hoc ja som si ťa nežiadal
Nevravím, že celkom si mi nemilá
No predsa len … či na lásku nie si prismelá

Mojej milej priateľky sú hviezdy
Z jej očú modrých nebies žiaria zvesti
Neodvážim riecť sa ku nej slova
Kým nepoprosím o jej závoj z čela

Príliš drahý robíš okolky,
Veď len pre ne ti duša chodí potulky
Nuž zranil si ma a k smiechu sú mi tvoje sny
Nie si hoden, aby pre teba obetovala som dni …

Veď len počkaj, nevravel som, že ťa odmietam
Z dobrej rady možno, že sa pozviecham
Povedz, načo treba robiť rozbroje
Keď v dobrej vôli možno získať oboje

Chytrák si ty, srdce deliť by´s chcel napoly
Vedela som, čo duši tvojej po vôli
No nač tá skromnosť chytať lásku nesmelo
Vezmi všetko, čo ti núkam, veselo
Tvoja milá žiarivý na tebe chce vidieť šat
Bez neho by ťažko ťa rada mohla mať

Na čo jej dobrá bude tvoja cnosť
Keď pre ňu žiadna nebudeš osobnosť
Kto si chytrosti a umu málo cení
Plnú nošu v prázdnu mení
Aby pre ňu všetkého mal si dosť
Tebe iná je treba spoločnosť

Moje priateľky sú svetu žiadané
Veľkých lóží mestami sú pozvané
S nami nemusíš už báť sa náhody
Priprav dušu iba na hody

Že už dávno som ťa nevolal
Tvoje srdce prajné nehľadal
Milá moja už nebude mi v ostude
Jej prostej už smiať sa nebudú povahe
Všetky jej k nohám znesiem poklady,
Že aj hviezdy z toľkej zblednú parády

                              [ ■ ]

Už tak dávno som ťa milý nečula
Či moja blízkosť už ti nemilá?
Od tŕňov mi srdce bôľom umára
A tvoja zbroj sa v kúte pováľa
Prečo tak často bolestné máš pohľady
A prečo čelom otáčaš sa v západy?

Len trpezlivá ešte milá buď
Hoc môj zrak ťa bolí, srdce moje
už lepší pre nás lúdi zvuk
A času ja stále menej mám
Veď pre teba len staviam chrám

No vidím, že málo si ma asi ceníš sama
Keď planými ma výčitkami zráňaš
Radšej i ty o svoju sa pričiň cenu
By si raz hodna bola k môjmu menu
Potom hrdosť sa ti srdca zhostí
V akej cennej som už spoločnosti

Zastav túžby toľké milý v zhone
Ver postroja nedobrého sú ti kone
Neklam srdce, že šťastie nepostráda boja
Tvoje družky ti trpký osud stroja

Pre srdce čisté žiaden nie je treba zbor
A oni lásku ťa učia meniť v kov
Či ku krídlam je treba kľúče mať?
Či okovy a zámky majú azda mať?
Čo za svetlo si slnko žiada po lune?
Čo za odmenu pýta ruža za vône ?
Či koryto daň žiada od vody?
Či potrebuje lúka zásoby?

Si snáď slepá moja milá zcela
Že tak malého si praješ cieľa?
Nevidíš, že rozdávam sa v starosti
Aby na dni všetky si mala radosti?
Bys mohla ruky zložiť do lona
A všetkých nebies raz patrila ti poklona?

Smútkom planiem a srdce mi zviera žiaľ,
Dnes už vidím ako málo si moju ľúbosť znal
Nevieš, že ja prechádzať sa túžim po slnci
Ty sľubuješ mi miesto v tieni jeho na dvorci
Za vône záhrad, kde víly tančia v smiechu
A za nebies klenbu dať by’s chcel mi strechu

Načo z kovu mi drahého budú ozdoby
Veď len tieňom svetla hviezd sú obdoby
Čírych farieb sťa drahokamov mám myriády
A ty z hliny uhnietené mi núkaš poklady
Ja srdca tvojho žiarivé čakala som posolstvo
No ty pre seba len si staviaš kráľovstvo

Nie, mne tvojej netreba je obeti
Z ktorej splatiť úrokom si žiadaš obety
Mne odmenou jasavé sú pozdravy
A slzy, čo až pália od žiary
Keď lásku z výšin vracajú mi priateľky
Že v ich lúčoch si splietam pramienky

                           [ ■ ]

Za ten nevďak nepekne mu tváre skysli
Hnev mu temný zastrel zmysly
No keď zlé slová vyvstali mu na pery
Dvere ku milej sa navždy zavreli

A nepokoj zas hnal ho v doliny
Kde čas neúprosne odbíjajú hodiny
On však ani nevšimol si v dráme
že pre zradu milej nachádza sa v jame

Až po dlhých vekoch keď hlavu z ťažkej zdvihol uzdy
Do očí opäť svietili mu hviezdy …

                            [ ■ ]