Sám sebe katom

Sám sebe katom

Akože to vravíš,
že je slovo nadarmo?!
Vraj, že nemá váhy ani tónu?
Vedz! Čo denne súkaš bez pardonu,
neužívaš zadarmo !

Za každé daň splatiť musíš –
sám si architektom záhrady;
V ktorej vlastný dom si staviaš,
z ktorej plody zbierať budeš ohrady

Ak si myslel, že sú slová smetie,
že nemá cenu slovíčkom sa hrať,
nuž priateľom si smrti,
duše svojej kat !

Veď aké vody nachystal si do vane
také je i tvoje kúpanie;
Aké slová používaš vo vete,
takú si prózu píšeš o svete

Zlým slovom prihovor sa bratovi,
a dvojitým, osud čoskoro ťa uderí;
Zúfaj už dnes, ak nie je plodu zdravého,
lebo zajtra zdieľať osud budeš chorého

Ako na zlodeja čakajú už traja,
aby obrali ho o viac, než sám vzal,
aj z falošných slov, čo pošpinili zem
lavínový balvan narastal;
Na hodinu vymeranú ’by sa privalil,
srdcu pokoj vzal

Len pochabý zhadzuje svoje brnenie,
šľachetný kov cností drobí
v mince bezcenné;
Však čože už ti chlape za cnosť je to,
aby’s vprostred boja spal ?!
ani mŕtvy, sotva živý ešte
sluhom noci si sa stal;
Pre ohlodané kosti, čo ti
podhadzuje,
hrdosť svoju zakopal

Kto pre lásku prísny s odvahou sa nezbratá;
do zoznamu jeho hrivny
zmužilosť sa neráta !
Vytrvalý v zmäkčilosti slova,
vo veci odvahy však snob;
Nuž nech mu teda domovinou jeho
konečného cieľa: hrob!

Nebude nosiť korunu,
kto slovu váhu nedáva;
len v prachu končí chabých sláva
tam, kde prízrak na truhlici vekov vysedáva

A čašník život? – ten sa mu už katom stáva;
miesto vína  blenu do čiaš leje,
vrátnikovi dáva
kľúče k bránam na galeje!

                       [ ■ ]