Zlatá krajina

Zdvihni hlavu, priateľ môj,
neumdlievaj v boji spravodlivom,   
na ten strašlivý už nedbaj roj;          
k rubínovej prilož ústa čaši,              
by posilniť ťa mohol anjel tvoj

Pre krajinu zlatú, pre jej obraz svätý sľub si zložil,             
po odlesku rajských záhrad              
i zem jej farbami si krášlil;   
rukami i slzami jej hrudu svätil,       
piesňami ju do sfér čistých ladil;      
v hradbách kľúče k bránam              
zlatým verne strážil;           
až do splnenia služby tvojej             
neodbije hodina

Vzhliadni: v diaľkach stále viac sa belie domov tvoj,   
nastav sluchu piesňam jeho chrámu,             
čo vo Výšach sa poja v rieku;           
čuj, jak mohutný chór sa dvíha z Hôr;            
v službe, túžbou po ňom srdce spoj,               
a zosilnejú laná ku prameňu,           
čo rozpáli zas plameň tvoj;

V sile takej mohutnosti,     
rozohní sa v žilách krv;      
bleskom zažehnú sa ctnosti –           
to ukované zbrane tvoje sú:             
v krvi a v pote vyšľachtený kov;       
v krištáľovej rose potom umy rany, 
pevne zomkni meč a viac sa seba     ,
než nenávisti nepriateľa boj

A prach z očí voda nebies umyla,
ako len žiari opäť
duchovného slnka nádhera;
hlas ten vedľa – však znova
na sľub upomenie ma:
v striebrych jeho lúčoch uprav zbroj,
hoden milosti buď rytiera!

                         {■}

Odpusť brat môj v zbroji,
že som neustrážil slová vznešené,
že v núdzej hodine
vo mne vzbĺklo nadšenie;
ver, na svätú ja nevyčkávam hodinu,
ani po koristi lacnej nesiaham;
veď hanbou zhorel by som,
keby na bojovom poli zastal som, –
myseľ iba na bohatú pútal hostinu

No ten obraz nevýslovnej krásy
vo mne živý je,
pre tlkot mi srdca potrava;
sťa kov žeravý mi do žíl
svetlo vlieva,
svätá jeho moc ma zrovnáva 

Nevýslovnej chrabrosti zbor
mnou otriasa,
v sluchu mohutné zrážajú sa riečištia,
sila trhá obruč z hrude,
čo dusila ma z objatia;
a hoc doráňaný, zasa pevne sedím v sedle,

jasné v diali vidím svitania

Nad obrazom čo podo mnou sa hýbe
už hnev ma nepúta,
za slabosť tú pochabú ma nestrestá;
nevyvolá súcit, nevyvolá zhnusenie,
už rehot spitých ku mne nedolieha,
nevyruší chrápanie z ich obžerstva

No viac, než odpor, des a hrôza
z pohľadu mnou trasie; –
len rozšľapať tú chamraď zradnú,
chlad nemilosti ma oblieva;
keď čistý odev vidím rytiera,
jak zváľaný je od chlieva,
keď si o posvätné lemovania
zamastenú hubu utiera;
ten zas pre brucho veľké,
o meč sa v chôdzi opiera;
už tie paže tučné ani nezdvihne,
ruky k prosbe nespojí;
pre ten mozog spitý
netrápi sa ani,
že nik o jeho zbroj už nestojí

No tých, čo im chrbát jeho
štítom bol i majákom,
so znamením i so zástavou –
prepadnúť nechal močiarom

Aká hrozná je to choroba
keď lesk a tanec sveta –
rozkoš z pochabého postroja,
začierni mu hviezdny šat;
keď kalný nápoj spokojností,
čo namiešala ruka diablova,
z muža spraví otroka

No ako sa mi v Slnku tešiť môže tvár,
keď pre zrady podlé
ku mne nárek z bažín zaznieva;
– no hoc srdce sa chveje z dojatia,
uzdu koňa nepúšťam;
ani v cvale neustávam
z volania tých bied,
veď sladkastosť tých prosieb,
horšia je než jed;
avšak kým otočím sa naposled,
ešte rady podať chcem;
snáď zcítiť ešte zmôže,
nejeden pod nohami zem

Na odpoveď hnevy vzplanú –
jedovatý výpar z bahnenia,
ohne nenávisti ma chcú spáliť;
sám diabol na mňa zraky zameria,-
a takto sa mi posmieva:

Ku komu to vypínaš sa hrdý jazdec,
azda i tebe sa síra zachcela?
Slepým otvoriť chceš zrak,
uver – nad nimi už smrť sa vyškiera;

zahoď ty len skvejúci ten plášť,
pod ochranu tiež rubáša sa zlož;
Pán, čo’s mu slúžil, už nechce ťa;
sám si rúchom jeho pohŕdol,
čo ťa zakryť mohlo od sveta;
a zbitého a zráňaného veru nemá chuti vidieť ťa;
ty však iba svoje mrmleš prísahy,
jak šialenec o skaliská
trieskaš rozvahy;
ten neoblomný postoj tvoj
nadmieru je trúfalý,
och – už len pohľad na teba je zúfalý;
radšej do zeme svoj zadup meč,
pre zmysly umučené, možno vymodlím ti prípoveď

Na ten posmech ešte väčšmi
pripäl som si plášť,
prilbicu a štít upravil,
na stisk ruky môjho meča však,
on plný strachu upäl zrak;
hneď v grimasu tá divá tvár sa zhnusila
a strašlivo ohava v divej kliatbe zjačala;
no sila z nej vzápätí sa všetka vysala

I zdvihol som meč k nebesiam,
na hrote jasný kríž zaskvel sa;
a zahučalo v močiaroch,
pena zhrnula sa z príboja;
jediným len vydýchnutím
rozčeril tie vody bezmenné;
veď mečom rytiera
je slovo plamenné;
a skôr, než sa rozlúčil –
zaspieval som pieseň im,
čo ma Pán môj naučil:

                 [■]

Na Výsostiach Svetlo žiari
Moc a Sila rozochvieva stvorenia;
na každý tep do nesmiernych diaľav
perute sa rozletia;
– Láska rozprestiera ramená –
čo úsmev, to miliarda bytostí
sa rodí prešťastná;
z bozkov radosť prenesmierna výska –
zo žehnania svätého Jej plameňa

Čo čisto ľúbi neukončí v zajatí,
iba Ona spája vo vesmíre,
čo zakotviť má v objatí;
ku prameňu dvíha tiež, čo mena naplnilo v poznaní;
veď Múdrosť je i Dobrota,
ďaleko ľudského však dojatia;
lebo čistá iba, presvätá je,
v službe Zákona, sama Zákonom je bez zásluhy;
nad všetky svetlá vesmíru –
preľúbezná vládne Pravda,
spravodlivá Láska – Čistota

Neúplatne boží služobníci stoja,
v sebe svätý nesú poriadok;
nepreniká žiaden verným druhom,
vlastnej túžby dodatok;
prísnosti tej spravodlivej
nedotkne sa sluchu
žiaden pokrik, neobjavia stenania;
rieky svetelné keď zaplavujú úrovne,
zo štyroch strán svetozoru, v ústrety im znejú plesania

Je smilníkom, kto iný zákon hľadá,
kto pre seba zadržať chce poklady,
kto v službe ráta času,
sám sebec – na stratu jeho doplatí;
a kto nežehnaný do tej riavy živej, kameň postaví,
všetko, čo na ňom vystavia si,
spravodlivá vlna so základmi odplaví;
– lebo zmierlivejších bohov vzýva,
kto pre vlastné túžby s dychom nestačí;
však k pribrzdeniu kolá neprinúti;

lež za lenivosť držať laná, opraty,
vo vlastnom povoze sa rozmláti

Ty jednej domoviny sestra, brat,
nie sudba tvrdá nemilosťou je ti,
ale ducha tvojho hlad;
niet nápoja, čo uzdraví ťa,
kým na prsiach ti sedí had;
i telo iba láska zohriať môže,
keď mu prísnosť privodila chlad;
– nečakaj, že bázeň potlačí ťa do cieľa,
– že plač tvoj súcit vzbudí anjela,
– že modlitbami, že hrozbami,
vyplatíš sa z kruniera;
– že odev čistiť jeho necháš milote;
komu radosť takej robíš robote? …
– či klaňať, učili ťa temnote?

Že ťa utrpenie ničí, že utápa ťa žiaľ,
že osud neprávom zastavil ťa v letu?
Falošný je plač tvoj bratu;
veď ty’s nelietal, lež do hlbín
sa rútil v slotu;
za nesiate skutky milovania,
iný semä skazy sial,
bez pýtania, prosieb, bez váhania,
nadol ťa stiahol, kým si spal

Tri sú drahokamy
na jedinom prsteni;
každý inej farby žiari,
v jedinom však plameni;
spravodlivosť bez lásky
je tvrdým plodom, srdca nezrelého;

ani láska bez práva, nedovedie ku spaseniu zmäkčilého;
v milovaní i v prísnote –
zajedno sú v čistote;
– v trojici len vernej
vidieť slávu môžeš ich,
ak vnútra oltár pre ne vyzdobíš;
a skutkom dobra po ich vzoru,
na priateľstvo prizveš ich;
– ty sám potom prešťastný
uvidíš sa v nich

No nač je láske takej osohu,
keď sa vyliezť bojí z brlohu;
pre útechu spokojnosti
zbabelosť zve pokoru;
veď pre slobodu zaprieť vlastnú musí krv, hoc i
dušu nechať na sto razy prebodnúť;
však pre ten poklad trblietavý,
čo vrhnúť musí do prachu,
stratí slaboch odvahu

Darmo kľaješ bolesti,
že ťa pritlačili k plotu,
že zbavili ťa opory,
oddialili svetu;
ak si nevykročil na most,
čo nad priepasť sa klenie,
právom oplakávaj slobodu

Keď zovrie dušu bezmocnosť,
na škripec a kolo natiahne,
praskne pečať na srdci,
z falošného kovania to znamenie;
– no snáď jej potom svitnú ešte nádeje,
ak v úprimnosti spomenie si na vďaku,
a v nerozume neprekľaje galeje

Nie ja nie som pochábeľ,
čo z útrpnosti robí cieľ,
ani bolesti nevolám ja cnosťami,
veď oni dočasnými sú len hosťami –
jak v chirurgovej ruke nástroje;
kým neodkryjú plameň,
čo ho dusí hnis,
starosti tela zbavia o seba

Len kto mnoho prebolel,
z trónov diaľnych začul spev;
– od chvíle tej, iný už nedáva si cieľ,
lež by k tomu hudby zdroja
po rebríku vyšvihnúť sa smel

                       [■]

Do ticha už teraz vojdi,
napni sluchu pre tú hudbu
vznešenú;
Pán ti svetlú ukazuje domovinu,
myriádami anjelskými chránenú:
na vodách Výsostných tam
vysoko čnie hrad;
v záplave krás nevýslovných
na vrchole samom žiari majestát

Tam pod ním krajina je zlatá,
má svetlom vydláždené ulice,
tam v krištáľových vodách plávu,
girlandami ovenčené pramice;
z kalicha tam šťastia duch vedno z duchom pije,
všetko stvorené tam v pohľade jedinom sa kryje

Tam nie je míľa zábranou,
ani ohromná rozloha oceánov nebeských,
vzdialená krása, hudba, vôňa, precítenie,
či vesmírnych rozmanitosť záhonov

V jedinom duchu v uctievaní
spoločne sa dýše,
všetko – jediné je videnie;
srdce každé v takte srdca bije stvorenia;
tam Slovo v službe
duchov blažených – v prejave samom žije 

Tam šťastím zo šťastia blížneho je radovanie,
pre jeho blaženosť je v službe predháňanie;
tam po vzore Života je seba darovanie;
tam povinnosť sťa z tisícich sa javí hier;

tam uctievanie radosťou sa nazýva,
k potvrdeniu nepostráda pier;
ani na oltár nekladú sa sľuby,
kde oddanosť životom je samým,
kde láska s vernosťou sa snúbi;
skutok sám je v žití samotnom

Tam k vyrovnaniu večná vďaka tvorí piesne,
z tých lúčov úprimných
čistá hudba znie;
tam slasť Poznania je pokorenie,
tam každé slovo básňou je

Tam duch jak Ľaliový žiari kvet,
a pre ľúbenie večné
nezmerný má svet,
pokoj tam však v najživšom je pohybe,
už jedinou myšlienkou duch,
celé svety rozhýbe;
v nekonečnej dobra hre,
partitúru hudobníci hviezdam hrajú a
družice z nich vijú vence;
tanečníci v službe radostnej galaxie zasväcujú v tance

Do vesmíru nové semä sejú k zrodu,
veď mier a pokoj je spravodlivý pohyb sám;
na cestách ruža s ľaliou im rozvoniava, aby nikdy

nezabudli chrám!

Nad večným šťastím, preľúbezná žiara bdie,
v tvorení v tom i v radovaní – vo všetkom je badať
Tvorcu milovanie

                                     [■]

A hľa, utíchol nárek z bažiny
a hlavy sa mnohé dvíhali nad bariny;
struny lásky srdcia zachveli
a oni na nohy ešte potácajúc, pomaly sa stavali 

A na nápev ten, čo srdcia rozochvel,
nad sivými vodami, spev sa prenádherný rozoznel:
– Kráľu milovanému tisíca buď vďaka za nebeské zjavenie;
Sláva Jemu na Výsostiach,

za nezmernú lásku,
čo strašné z čela zmýva
mámenie;

Mu ľúbosti buď vďaka
za tie duše zjazvené,
že bolesti nás uzdravili,
vyjasnili noci bezsenné;
vďaka za tie zlaté lúče Slova
záchranné, čo mocou
neochvejnou, naše znova rozpálili plamene

A mohutný zástup sa zo strán
zbieha k Východu,
na čele ušľachtilí rytieri,
cvalom šíky radia k pochodu;

Na čelách im svetlo jasné žiari,
na chrbte znak opory
Vysoko na nebesiach
úkaz žiari zo svätého mena;
v záplave tých jasov prenesmiernych,
nad zástupmi zneje: – Óda Beethovena !

                         [■]