Kto (vlastne) zradil Krista?

Tak sa pýtajú jednotlivci, také sú otázky i tvorcov relácií uvádzaných na domácích i svetových obrazovkách TV, v snahe nájsť odpovede k zodpovednosti za odsúdenie a ukrižovanie Ježiša Krista spred 2000 rokov.

kto_zradil

    Bádanie o príčinách ukrižovania Syna Božieho sa najčastejšie opiera o biblické záznamy, ktoré napísali apoštoli. Nápadné je však, že tam kde chýba jasnosť prispeli ako náhrada domnienky o tom, ako to – mohlo byť. Niektoré uzávery dokonca priviedli jednu časť bádateľov tak ďaleko, že spochybnili aj hodnovernosť zachovaných záznamov, pretože logickými úvahami vraj nemôžu zodpovedať vtedajšiemu dianiu. Judáš by tak vlastne bola vymyslená alebo aspoň zneužitá osoba, v inom prípade zas iba ako nástroj použitý na vykonanie zločinu, údajne chcenému.

Veľa z tohto bádania a hľadania sa žiaľ javí iba ako skladačka rozumových indícií. Vychádza síce zo záznamov Kristových učeníkov, avšak bez snahy o vyššie porozumenie súvislostí. Problém je v tom, že pred duchovným citom, ľudovo povedané „hlasom srdca“ je uprednostňovaný analytický rozum, ktorý vnesie do všetkého akurát tak hodne zmätku.

Veď kto bol vlastne Judáš?

Bol to vzdelaný a sčítaný človek s dobre vycibreným rozumom. Rozumom ktorý rád kalkuluje, analyzuje, porovnáva, hodnotí a zvažuje. V pozemských pomeroch sa vyznal znamenite. Ostatní učeníci Ježišovi boli jednoduchí ľudia, viac spojení s prírodou, s ťažšími alebo menej ťažšími životnými podmienkami, niet divu, že ich vnútorné cítenie nebolo až tak zastreté ako vzdelancom a zákonníkom. Dianie v prírode i náboženské otázky preto ešte prijímali viac “srdcom“ než rozumom.

Osobnosť Ježiša a jeho vplyv na ľudí tej doby bol nesmierny, „ľudia citu“ ako i „ľudia rozumu“ boli nútení sa s touto mocou vyrovnať. Rozdielnosť prijímania spôsobilo zároveň triedenie ľudí, ktoré pôsobením Syna Božieho nastalo úplne prirodzene. Ľudia s čistejším citom nehĺbali nad Jeho slovami, ale radostne ich prijímali, spoznávali oslobodzujúce účinky, ktoré ich vytiahli z vnútornej poroby a precitali k radosti a tušeniu dávno zabudnutého šťastia. Spoznávali Pravdu, ktorá ich priťahovala ku Nemu a túžili vedieť stále viac. Ľudia spútaní rozumom však hľadali v jeho slovách rozpory oproti písmu a dogmám, ktoré nevedeli spojiť dohromady. Hĺbanie a kritizovanie ich však len stále viac odďaľovalo od spoznania Pravdy, ktorú Ježiš hlásal a žil.

Judášov problém

To bol aj hlavný problém Judáša, ktorý v podstate zviditeľnil túto druhú skupinu ľudstva. Myslenie a chápavosť obmedzená len na pozemské vnímanie. Nemohol pochopiť, prečo Ježiš svoju moc, ktorou znamenite ovládal masy nevyužil na pozemský prospech, prečo sa tak ľahko vzdával bohatstva, ktoré sa mu samo ponúkalo, veď ho boháči pozývali do svojich domov a obdarovávali nadmieru. Jeho rozum sa nedokázal zmieriť s myšlienkou, že tak veľký vplyv by mal byť využitý – ako zmýšľal – iba na nejakú ideológiu vnútorného života človeka a spásu, o význame ktorej márne hĺbal. Veď pre jeho svet bola málo použiteľná.

Všetky slová, ktoré Ježiš hovoril o oslobodení ducha, o kráľovstve nebeskom a večnom kráľovstve si rozumom vysvetľoval iba v porovnaní s pozemským šťastím, obklopujúcim človeka bohatstvom a postavením. Vo svojich predstavách sa už vynímal ako pobočník pozemského kráľa, ktorého videl v Ježišovi a v myšlienkach videl seba ako honosnú váženú osobu – pri tróne budúceho židovského kráľa. Keďže na svoje príliš pozemské otázky nenašiel u Ježiša pochopenie ani pôdu porozumenia, hoci Ježiš sa práve jemu snažil najviac pomôcť spomedzi všetkých učeníkov, začal Judáš konať bez jeho vedomia a pripravoval za jeho chrbtom oslobodenie židovského národa od Rimanov. Silná ctižiadostivosť a povýšenosť nad učeníkmi mala byť aj konfrontáciou jeho schopností, aby ukázal, že vie konať i za ich majstra, ktorý jeho schopnosti – iba zatiaľ nedokáže oceniť. Pripravoval povstanie proti Rimanom!

Judáš zamenil slobodu ducha,  ktorá po zbavení sa vnútornej nečistoty uvoľňuje vonkajšie putá samočinne, za vynútenú slobodu násilným zbavením sa nepriateľa.

Ježiš pri vstupe do Jeruzalema nechápal prečo ľudia kričia „Hosanna židovskému kráľovi“, protivil sa mu spôsob akým ho ľudia vítali. Nepotreboval pozemské pocty, celý jeho život na Zemi vyjadroval niečo úplne iné a ľudia s divokými výkrikmi ho vítali ako pozemského vodcu a nádejného osloboditeľa od Ríma …. ? Zabudli snáď na Jeho slová, že Jeho kráľovstvo nie je z toto sveta? Že nie je nepriateľom Rimanov?

Judáš však nad ohúrením davu jasal. Aspoň dovtedy, kým Ježiš definitívne neprekazil jeho posledné nádeje v jeruzalemskom chráme. Všetky slová, ktoré tu Ježiš predniesol zhromaždenému ľudu nenasvedčovali o žiadnej príprave Ježiša na povstanie proti Rimanom, neboli pritom známe len jeho slová, keď hovoril o tom, že Rím nie je nepriateľom Židov, ale je ním ten, ktorý číha vo vnútri človeka (!) On dokonca pred celým zhromaždením kázal odpúšťať svojim nepriateľom!

Moc Pravdy

Ľud bol dojatý mocou, ktorá z Ježišových slov zasahovala ich vnútorne zotročené duše. So slzami šťastia ale i bolesti z tušenia dávno zabudnutého vedenia sa v hlbokom pohnutí rozpúšťala temnota v najskrytejších komôrkach sŕdc. Láska Boha v chráme žiarila tak, že nechýbalo veľa aby všetci ľudia padli pred ním na kolená.

Poznanie tejto moci v rozorvanej duši Judáša, ktorý to všetko musel prežiť, malo na neho strašlivý účinok. Jasne si uvedomil, že Ježiš nikdy nebude chcieť byť pozemským vládcom a videl teraz akú lož rozohral, aký  rozkol spôsobil medzi ľuďmi, čakajúcimi na pokyn k povstaniu a tými, čo zbožne počúvali v chráme. Videl, že všetko prehral. Jeho nenávisť k Ježišovi hľadala myšlienky na uskutočnenie skazy tomu, ktorý mu všetko vzal. Mal už len jediný cieľ – zničenie Ježiša. Ostatné dianie sa odvíjalo podľa zlého scenára, ktorý sa musel dovŕšiť.

Judáš vedel, že veľkňaz Kaifáš nesmierne Ježiša nenávidí. Kaifáš bol rovnako spútaný otroctvom rozumu zameraného len na pozemské chápanie, nemohol sa zmieriť s oslabením svojej náboženskej moci, on videl v Ježišovi len soka, ktorý musel byť odstránený. Preto Judáš svoj plán zameral na túto nenávisť a podlou lžou obvinil pred ním Ježiša ako zradcu Ríma. Kaifáš tak dostal čo potreboval, teraz mal príležitosť vyprovokovať Pontského Piláta k rozsudku smrti, lebo okupovaní Židia sami takéto rozsudky vynášať nesmeli a obvinenie z náboženských rozporov na trest smrti nestačilo.

Pilát nevidel na Ježišovi žiadnu vinu a zdráhal sa vykonať tak tvrdý rozsudok. Kaifáš preto ľsťou zasiahol Pilátovo najslabšie miesto – ješitnosť miestodržiteľa moci, keď mu pohrozil sťažnosťou u cisára, pretože nechce dbať na Ježišovo nebezpečenstvo proti Rímu. Sfanatizovaný ľud už nebol problém presviedčať, o to sa dostatočne postarali kňazi a štváči, takže tragédia sa napokon naplnila do neblahého konca.
                                          [■]

Všetko vysvetlenie nie je tak zložité ak sa nehľadajú záhadné a neprirodzené príčiny pre ktoré bol Ježiš odsúdený. Celú tragédiu spôsobil iba chladný vypočítavý rozum ľudí, ktorí z dôvodu svojho utlačeného ducha nedokázali rozpoznať nadpozemské, čo jedine by mohlo človeka duchovne prebudiť a tým – oslobodiť.  Duchovné prebudenie znamená aj nové rozhodovanie sa podľa Božej Vôle, ktorú duch spoznáva. Ožíva a túži sa opätovne vradiť do živých zákonov stvorenia. Dôsledkom by bola nová mieru plná výstavba, rozkvet a blaho ľudstva. Duchovné prebudenie znamená aj obrat od ciest vedúcich k záhube v hmote, k návratu domov. (bibl. návrat stratených synov)  Veď skutočný domov nás ľudských duchov nie je na  Zemi! Hmotná planéta ako cieľ môže byť nanajvýš métou pomýleného rozumu, nie však ducha, ktorý túži po úplnej voľnosti, slobode a večnosti. Pôsobenie na Zemi má svoj veľký dôvod i opodstatnenie, ale nepochopenie jeho významu vedie k pripútanosti a premárneniu príležitostí, ktoré mali byť využité k duchovnému prospechu.

Ani samotná krutá smrť ukrižovania by nemohla nastať, keby sa v ľuďoch pohla len „troška citu“, ktorý by srdcia rozochvel a varoval pred očividnou ľudskou nespravodlivosťou. Ľudia však chceli Ježiša vidieť trpieť ako zločinca, lebo nenaplnil očakávania ich vlastných prianí a predstáv o spáse, čomu hojne podkurovali kňazi lžou, ohováraním a štvaním. Ľudia sa nechali hnať pritom bez toho, aby sa len na chvíľu zarazili nad úbohosťou svojho konania. Zaraziť skoby do rúk a nôh nebolo tiež pri ukrižovaniach typické, bola to len výnimočná požiadavka Kaifáša, ktorý chcel aby Ježiš trpel ešte viac, než ktokoľvek iný pred ním. A ľudia sa ešte divo posmievali ťažko trpiacemu visiacemu telu na kríži. Netušili ako sa tým spútali na tisícročia.

Karma ľudstva

Aby rozum zatlačil vynárajúce sa pochybnosti o správnosti konania, vynašiel myšlienky o zástupnej obeti Ježiša za hriechy ľudstva a zločin ukrižovania ako chcený. Napriek tomu, že všetko dianie za celé nasledujúce tisícročia nehovorí o žiadnom zmiznutí hriechu zo Zeme ani z ľudí, ale o niečom úplne inom – o odmietnutí spoluzodpovednosti a vine nad ktorú niet väčšej. Nepochopenie je aj v pojme obete v hodine najvyššej núdze ľudstva. Veď v čom by ešte mohla byť väčšia obeť, než v osobnom príchode Syna Božieho na  znečistenú Zem, ktorá sa ľudským správaním stala chlievom len aby priniesol pomoc, v pomeru k celému ľudstvu aspoň tým málo túžiacim ešte po čistote, bez ktorej nie je možné dosiahnuť duchovnú slobodu a … spásu. Veď to najstrašnejšie, čo sa môže stať človeku, je duchovná smrť a od tej nás chcel Ježiš uchrániť.

Na pôvodných Ježišových slovách sa nezmenilo nič, sú platné pre všetky doby i generácie a zostanú takými navždy, ako najväčšie pomoci každému, kto ich dokáže oceniť. Pália však ako oheň všade tam kde sa vynútili falošné cesty, odporujúce zákonom platným vo vesmíre. Preto sa ľudský rozum  postaral aby „odľahčil“ svedomiu ľudstva a pôvodné živé slová počas stáročí zdeformoval na neživé dogmy často len samoľúbych výkladov o zástupnej obeti ako i zmätených mystických a ezoterických pojmov, lichotiacich len ľudskej márnivosti a vlastnému seba-oslavovaniu. Napriek tomu, že Ježiš varoval pred vlažnosťou a duchovnou lenivosťou a pre spásu človeka podmieňoval uskutočnenie toho čo hlásal a žil. Jeho obavy “… či bude ešte viera na Zemi až príde Syn Človeka“ bola tiež úplne opodstatnená pri veľkom sklamaní aké sme mu my ľudia už vtedy pripravili …

A tak ako odbíjali vesmírne hodiny od udalostí na Golgote, stále viac sa blížila doba, v ktorej sa musel osud ľudstva naplniť. Hodina Pravdy roztrhala rubáš falošnej spokojnosti a samoľúbosti spočívajúcej iba v lacnom priznaní sa ku Kristovi bez toho, aby sa Jeho pravdy brali vážne a v tej jednoduchosti a prirodzenosti ako bolo na ne poukázané.

(Článok je voľným spracovaním z edície kníh „Zaviate doby sa prebúdzajú“ a „Z doznelých tisícročí.“) 

                                     [■]