Slovo ako dar

Jazyk nám bol darovaný ako nástroj ducha, aby sme ním vyjadrovali svoje cítenie, ale i vzájomnú výmenu poznania, skúseností a vedeli ho použiť i ako štít a meč. Už odpradávna ľudia poznali moc a tajomstvo slova, ktoré mali vo veľkej úcte a snažili sa so slovom zaobchádzať tvorivo i liečivo.

Túto moc tušíme pri vedomej účasti ducha v mimoriadnych situáciách, pri významnej udalosti, sviatku alebo len v snahe niekoho obdarovať. Vtedy sa obraciame k duši, pretože bežnými frázami a zaužívanou rečou bežnej komunikácie nedokážeme vyjadriť to, čo cítime ako súlad, čo má byť celkom inak zafarbené a predsa prirodzené

Nejde o metaforu, naše chcenie skutočne nesie vo vyjadrovaní farbu i tón. Každá naša myšlienka je vnímaná vo farbe ako aj v tóne. I keď nič z toho väčšinou nevidíme a nepočujeme, predsa to cítime. Často neuvedomujúc si význam vysloveného, hovoríme o farbe hlasu, o nasadenom tóne hlasu. Niektorí umelci, medzi inými napríklad Johann Wolfgang Gőthe, poznal tajomstvo farieb a tónov, čo je z jeho diel známe.

Pekné a radostné myšlienky sú jasnovidnými ľuďmi videné v pôvabných, krásnych farbách a tomu zodpovedajúcemu hudobnému prejavu, myšlienky zlé a nepekné zas v tónoch ohyzdných, špinavých a nečistých farieb. Vyslovené slovo taktiež podľa myšlienok nesie formu viac alebo menej peknú ako hudobne, tak i farebne; tiež súvisí s tým, akého charakteru bolo cítenie pri vyslovenom slove. Tak pôsobí liečivo alebo ničivo. Vyvoláva radosť alebo nepríjemný tlak, zatemňuje okolie. I nejedna báseň je podobná spevu. Asi preto býva často prespievaná melódiou.

Všetko je pohyb

Múdri a osvietení ľudia vedeli, že všetko v pohybe je vyjadrené tónom a farbou. Nie je náhoda, že veľa udalostí nejakého spoločenského významu, zvlášť sviatočných je sprevádzaných spevom a hudbou. Hudba je prítomná všade. Je pri tanci, je pri sviatočnom zastavení, je v kostoloch, je i na štadiónoch. Je to podvedomá snaha človeka chcieť túto skutočnosť vyjadriť aj navonok.

Hudbou znie celý vesmír, hudba sprevádza všetko tvorenie. Spievajú planéty, hviezdy i galaxie. Melódie stvorenia vyžarujú obilné polia, zakvitnuté lúky, rieky, lesy i bralá. Melodickou, nežnou a krásnou hudbou je sprevádzaný vánok a životodarný dážď, sneženie i mrholenie; sami vieme, ako radi necháme tento vplyv podvedome na seba pôsobiť, akým pokojom posilňuje a rozradostňuje naše duše. Drsnými, mohutnými a sýtymi akordami je sprevádzaná búrka či krupobitie. Aj východ a západ slnka je nesený orchestrom živého pôsobenia prírody.

Iba z nevedomosti mohol byť v učebniciach zvolený pojem živá a mŕtva príroda, pretože všetko, úplne všetko žije a svojim životom prejavuje svojráznosť pôsobenia ako veľkú vďaku Tvorcovi. Všetko v prírode sa raduje a táto radosť a krása je vyjadrená i tomu zodpovedajúcim tvarom, farbou, tónom i vôňou.

Zabudol človek na svetlá a farby raja, počas tisícročí postupne stratil vnútorné vnímanie, čím sa zvyšovala nevedomosť a strach. Hluchý ku všetkému, čo je súčasťou celého tohoto nádherného pôsobenia vo stvorení. A to, čo sa mu niekedy podarí zachytiť ako malú kropaj z veľkého vlnobitia vesmírneho oceánu, čo ho mimoriadne očarí alebo uchváti, nazve zázrakom. Ale týmto zázrakom je už samotné bytie človeka a jeho prostredie.

Vedomá snaha hľadať vhodné slová pre vyjadrenie cítenia ducha dáva i podnet k vyššiemu rozvoju ducha a jeho vnútorných schopností, ukazuje i cestu ku šťastiu. Tak by sa mohlo i všetko, čo človek robí stať akýmsi umeleckým dielom. Už v najmenšej maličkosti, ktorou všetko začína.

Človek by sa mal preto vedome otvárať kráse, vedieť si ju vyberať a triediť nespočetné ponuky sveta a nenásilne, pokojne sa vzdať i zaužívaných fráz a slovných zvratov, ktoré s krásou už nemajú nič spoločné. Svojich blížnych napokon neoslovujeme tým čo vieme a čomu veríme, ale predovšetkým tým, čím ich z pohybu živého ducha obdarujeme.

A každé slovo by mohlo niesť v sebe prejav krásy, lebo duša človeka veľmi túži po kráse. Nie čin je prvotný, ale cit, ktorý vystúpi ako prvý, z neho následne myšlienka, z ktorej sa tvoria slová a činy. Ak z cítenia človeka vychádza krása, je vedený láskou, ktorá vplýva i do myšlienok a do slov. A vôbec sa pri tom nevyžaduje byť dokonalým ani svätým.

Lebo niečo sa zmenilo. Všetko je už v zosilnenom pohybe a tento pohyb, nech ho nazveme akokoľvek, sa stále zrýchľuje. Je nezastaviteľný a melie všetko, čo sme my ľudia po tisícročia postavili nesprávne, čo sme znetvorili a čo sme viedli viac k ničeniu než ku prospechu. A pod to všetko sa podpísalo zneužité slovo. Slovo ako dar, ktorý sme mali rozvíjať k vlastnej blaženosti, ku šťastiu a k blahobytu všetkých tvorov.

autor