K slzám národa

Slzy národa

Ako hviezda rozžiarená nesie spásu
tak prijímal Slovák zem darovanú v jasu;
národu slovenskému do vienka,
Slovo hudbe rajskej,
panenskému rovnalo sa hlasu.

Zo sejby svätej v srdci niesol zákony,
v zlatých čašiach nápoj nebies
cnostné panny niesli v poznaní;
Svetlých záhrad kvetov plné záhony,
rozdávať Krásu prosil na Zemi.
Ducha odev zlatou niťou sľúbil šiť
lásku k Pravde učiť brata,
sestru ako obraz nebies ctiť.

No keď na Zemi srdce jeho žiariť malo
by z darov nesmiernych tých rozdávalo,
oku jemu cudzie viac učárali obrazy
a na sväté zabúdať začal odkazy.
Sám sebe povydával zákony a
v Stvoriteľskom poriadku povytváral odklony.

                                 [ ■ ]

Z cudzieho si zrna do pôdy svojej prisieval,
na blýskavý odev nite z cudzej priadze kupoval.
Hlinenému džbánu postavil si piedestál,
by za kalný mok čo’s z neho mal,
mu jak za víno číre ďakoval;
no zlatých nádob obsah drahocenný –
si stokám prenechal.

A keď slnečný jas ti oko spaľoval,
keď dušu nehasnúci moril žiar,
ohrdnuté cnosti si nenávisťou podupal.
By za tú páľu im vinu kričiac dal,
na okná temných farieb záves povešal.

Inému si svetlu privykal,
sluhu Kráľa tróny vystaval.
By zvukom lahodnejším srdcu panoval –
… no duch tvoj ešte väčšmi hladoval
a stálym už hosťom stal sa žiaľ.

Čím viac anjela hlas ťa varoval,
by’s srdca lúčom Krížu dlh svoj vyrovnal,
tým viac si na oltáre zlato zeme ukladal.
Prázdnych sýpok podobenstva nevidel
no bázňou zbožnou aby oklamal si strach,
vystaval si kríže na poliach.
Na vnútra oltár však pohŕdal klásť dotazu,
za to ľahšie padlo klaňať sa ti
drevenému krížu – obrazu.

A keď synovia najlepší tvojho rodu
na cnosti ukázať ti prišli v hrobe,
keď už v ťažkej si tonul porobe,
ty v poblúdenej láske zas novej
podľahol si chorobe:
po stenách povešal ich obrazy,
by v pozlatených rámoch
pred svetom ti prinášali honosy.

No láska len vtedy bolesti príchuť má,
keď závoj duši halí jas.
Tak preklínal si v starostiach, keď
hromový zasiahol odplaty ťa hlas
A v tej biede, slepej húšti,
klamom si si mámil zmysly
– vraj to doba skúšky.

Miesto červeň hanby zo znania smeru,
rúhajúc si pery stískal v hnevu,
ba za to telo skrvavené,
ešte podobať si chcel sa Spasiteľu.
Snáď len chrbát, čo príliš ohýba sa,
z bremena tých hlúpych ctností,
drúk len zrovnať zmôže tie slabosti,
hoc i v najväčšiu bolesť sa zmeniť musia
naivné také radosti.

Chvastajúc sa vypínaš,
jak svet ti tlieska v ústrety,
či snáď za to, že mu vlastné
prenechať chceš opraty?
Iba pochabosť v tom vidím dieťaťa
ako nablýskaný kožuch zlatého
ťa oslňuje teľaťa.

Až sa hanbou chvejem,
jak ti domýšľavosť kalí zrak,
lebo kde ty obdiv sveta vidíš podľa zdania,
tam od neho ja vidím pohŕdania.
No či neprávom to nazvať
ťažko priznať v rozvahe,
veď iné čakal od národa
čo mal srdce vyvážené v zlate.

Kde zanechal si veľkosť cnosti,
čo sa hrobom smeje,
čo za nič má priepasti,
čo jej ku smiechu sú starosti,
keď srdce dávať na dlani,
najväčšie činí radosti;
Kde v dôvere si stratil istoty
čo hodna len kráľovskej je prostoty?

                           [ ■ ]

Dnes márne duša doráňaná hľadáš cieľ,
po láske túžiacim je už nedostupný
ľúbych kvetov peľ,
lebo nechcú vedieť v zatmení,
že nenájdu ho na Zemi !
Márne do tmy voláš v bolesti a v strachu,
že zlý osud ti je strojcom času.
Nariekaš, že neprávom na šiji ti klada.
Že každý sen o šťastí je udusený v prachu,
že na tebe udiala sa zrada.

Hodiny tej dočkám sa však prebudenia,
až žobravý konečne zlyhá ti hlas,
keď obruč železná tak zjatrí ranu,
až stratíš všetku vieru v záchranu.
Zatrasú sa hory mŕtvych slov,
hrôzou všetok zmĺkne ston,
a žalujúci, ušiam strašný kvíliť bude tón.

A jak lavíne jediný dá podnet znamenie,
tak na jediný záblesk,
duté modly roztrieskajú kamene.

Až potom … keď pre bolesť blížneho
tak láska schváta ťa,
že v prosbe zomrieť chcieť budeš za brata
otvorí sa brána, čo pre sebectvo len bola zakliata.

Potom tým, čo Spravodlivosť a Lásku hľadali,
lúč svetla znova vnútro ožiari.
Nadpozemský obraz vidieť budú
zvonivý hlas čuť anjela,
číry nápoj píjať, silu v dobrom chcení
čerpať pre diela.
Lebo čo národom zveš sa z mnohých skladá tiel
hoc‘ nepostráda hraníc čistým šatom svietiť musí
ak chce Kráľom vyvolený vidieť smer.

V iných slzách potom spomenieš si,
Kto ti život dal,
pre Koho si piesne v dávnych dobách vyspieval,
Komu ku sláve si diela budoval,
a Komu na veky si vernosť sľuboval.

Až srdcia nevídaná zaplaví nádhera
a špatných vodcov viac nespomenie Zem,
nad trónom tých, čo im hviezda z čela žiari
zlatý veniec skvieť sa bude,
jak koruna im svätiť hlavy.
Iné potom láska vyvolá záplavy,
a jas nepoznaný k večnej vďake
blažené srdcia otvorí.

A zo zeme slovenskej zas k výšinám
radostné letieť budú varhany,
potom tiež osušia sa slzy
verných i pod Tatrami.

                     [ ■ ]