Moje stretnutie s Posolstvom Grálu

M.P

    Doba po nežnej revolúcii bola vo vtedajšom Československu v znamení nebývalej aktivity snáď všetkých svetových duchovných prúdov do spoločnosti.

Stretnutie

    Literatúra, časopisy, rozhlasové i TV správy sa predháňali vyplniť hlad po chýbajúcej duchovnosti, štyridsaťročnej snahy usilujúcej zahubiť čokoľvek, čo sa na duchovné len podobalo. Šírenie literatúry s duchovným obsahom najrozličnejšieho druhu sa miešalo s náhle prebudenou nábožnosťou aj u ľudí, dovtedy nevyhranených, akoby nečakane prebudených z dlhého spánku. 

Okázalosť i neprirodzenosť sa často striedali a vnucovali do rôznych spoločenských prúdov, do rodín i kolektívov. Na jednej strane vyvolávali euforické blúznenie, na druhej tichú zdržanlivosť. Prebudená túžba po zduchovňovaní nebola rušená a možno dávala i nádej k prečisteniu spoločnosti, pretože na povrch sa vyplavovalo aj bahno, ktoré muselo byť skôr či neskôr odplavené.

Vždy som bol veriaci v Boha, vnímal som ho ako Stvoriteľa i ako Syna Božieho Ježiša v neoddeliteľnej trojjedinosti Otca. Chránil som si vieru odmalička mojimi rodičmi podporovanú ako i skromnú literatúru, s ktorou som si dovtedy vystačil. Nehlásil som sa však k radom pobožných, bola mi cudzia i strojená okázalosť veriacich. I po páde železnej opony som sa vyhýbal duchovnej vypínavosti, ktorá sa mi protivila zvlášť u „prevracačov“ kabátov, ktorí sa cez noc stávali zbožnými, ale v jadre a v ubližovaní zostali nezmenení. Napriek tomu materializmus dostával jeden úder za druhým a jeho obhajcovia strácali denne svoje pozície, ktoré sa stávali neudržateľné a neobhájiteľné. 

Vtedy som ešte veril, že duchovné prebúdzanie, ubité v spoločnosti rozorvanej materialistickou ideológiou,  pomerne rýchlo odplaví falošné a nezdravé a bude nasmerované k budovaniu nových základov, na ruinách materialistického svetonázoru.

Cirkvi, spočiatku otrasené náhlymi zmenami, snažili sa ukočírovať svojich veriacich v rôznorodých duchovných stretoch zasahujúcich vtedy všetky spoločenstvá. Ľudia z rôznych spoločenských vrstiev začali geometrickým radom zapĺňať kostoly a dovtedy poloprázdne chrámy.

Na jednej strane sa rodila nádej na vzostup z nedôstojnej pripútanosti k falošným ideológiám, na druhej strane pochybnosti zo skutočnej snahy prijať Kristovo učenie ako základ k preduchovneniu cieľov v spoločnosti, ktoré sa stále viac odkláňali pre znečistené prúdy rozlične chápanej duchovnosti. Často len do novej pripútanosti tentoraz cirkevnej motivácie s prestížou “príslušnosti“.

Bol som vychovaný v katolíckej rodine, kde dobro, slušnosť a láska k blížnemu bola mne i mojim súrodencom kladená rodičmi od detstva ako niečo prirodzené, ale i zásadné pre dobré vzťahy medzi ľuďmi. Neovplyvnili to ani otrasy po 70-tych rokoch 20. storočia za horlivého prenasledovania  pozostatkov tzv. „duchovného tmárstva“, ktoré si v normalizačných rokoch dali ideologickí aktivisti za úlohu vyplieniť u časti inteligencie takých osobností, u ktorých sa očakávala podpora pre svetlé zajtrajšky podľa jednotnej ideológie marxizmu-leninizmu, predovšetkým pod tlakom Moskvy.

Takým bol i útok na môjho otca, ktorý dostal podmienku odviesť rodinu k poslušnému odchodu od cirkevných záležitostí a návštev kostola. Ideológovia sa asi domnievali, že zákazmi môžu vymazať aj vnútorné cítenie ľudí? Udavačstvo a hlúpla horlivosť spojená však zrejme najviac s nízkymi pudmi ako je závisť, voči človeku, ktorý sa tešil úcte mnohých ľudí, ktorí si otca vážili pre jeho bezelstnosť a srdečnosť nehľadiacu na straníckosť, vierovyznanie, spoločenskú triedu či postavenie. Takéto aktivity sa nediali len na  obhajobu komunistickej ideológie, ale boli i vítanou zámienkou pre „hon na čarodejnice“.

Často si spomeniem, ako mi vtedy po strachu z neznámeho ohrozenia veľmi odľahlo po odporúčaní otca prestať dočasne navštevovať kostol, do ktorého boli nasadzovaní špicli a ktorých ani nikto poriadne nepoznal. Ale toto nútené odlúčenie mi dalo po rokoch dozrieť. Poznával som oveľa ľahšie a vnímal prázdnotu mnohých veriacich, ktorým stačila duchovnosť ich cirkevnej príslušnosti iba pre kostoly nie však už pre bežný život. Nie pre budovanie dobrých a harmonických vzťahov s ľuďmi, ktoré by mali predsa vychádzať zo základu Kristovho učenia ako reality pre ušľachtilý a dôstojný život.

Nesedelo mi uzatváranie sa do kostolov a neprirodzené znáboženšťovanie života pretože v pojme duchovnosť som videl slobodnú a oveľa príťažlivejšiu preukázateľnosť vyšších hodnôt vyplývajúcich z vôľových schopností človeka. V tom spočívala i moja povestná revolta voči mnohým ľuďom z radu „svätuškárov“, ktorí zneužívali slobodnú vôľu na správanie, ďaleko vzdialené od pojmu láska k dobru a k blížnemu. O to viac keď sa ešte pokladali  za slušných ľudí. Nečudo, že moja, niekedy nezvládnutá útočnosť a drsnosť voči obhajovaniu falošného bývala dôvodom sporov, často aj ich nepriateľstva. 

Zelená kniha

Vo veku 33 rokov, niekedy v prvých rokoch po nežnej revolúcii som s otvorením hraníc využil aj otvorený trh s duchovnou literatúrou a snažil sa nájsť ďalšie knihy od jedného môjho dovtedy obľúbeného autora z obdobia samizdatovej literatúry.

Pri hľadaní vo veľkom trenčianskom kníhkupectve sa mi od neho síce nepodarilo nič zohnať, objavil som však knihu, v ktorej som po krátkom nahliadnutí spoznal, že som našiel omnoho viac. Možno to súviselo i s rastúcou početnosťou mojich živých snov až videní, čo po prijatí a štúdiu knihy ešte zosilnelo. Ako človek intuitívny som vycítil, že táto kniha nesie mimoriadne hodnoty na hľadané odpovede, ba dokonca … som to vedel. Pocítil som zvláštny vnútorný pokoj a radosť z nečakaného objavu.

Doma som si po príchode z obchodu vytvoril priestor i podmienky na nerušený vstup k spoznávaniu obsahu knihy v zelenom obale, so zvláštne znejúcim názvom Posolstvo Grálu – Vo Svetle Pravdy. Od prvej vety som si uvedomil, že túto knihu môžem čítať len veľmi pomaly a pozorne, pretože sa nedá čítať bežným spôsobom, ani z napínavosti ani zo zvedavosti. Tak som od prvej do poslednej vety nenašiel ani jedinú, s ktorou by moje vnútro bolo v rozpore. Knihu som vnímal ako spojenie so Životom, od ktorého sa nedá  život človeka oddeliť.

Keďže som chcel osobne vyhľadať autora Posolstva Grálu, netušiac, že na tejto zemi ho už nenájdem, stretol som sa postupne s ďalšími čitateľmi u väčšiny ktorých som s potešením poznával rovnaké hľadanie a úctu k dielu bez toho, že by som podliehal ich osobným názorom.

Nedôvera (nielen) veriacich

Pri poznávaní diela som videl jasnosť výkladov, nespochybniteľnú prirodzenosť a jednoduchosť podávaného. Práve prirodzenosť v diele jasne vystupujúca ľahko zviditeľňovala čo všetko je nesprávne zaužívané v konaní ľudí. A nielen to, ale i východisko z nejasností, ktoré sa počas tisícročí v rôznych zahmlených formách zakorenilo v celosvetovej spoločnosti  aj vo svetových náboženstvách. Pre mňa, ktorý som dôverne poznal katolícke náboženstvo, nebol teda žiadny problém opustiť to nesprávne v čom som teraz jasne videl neprirodzenosť, menejcennosť ale i nečistotu, ktorá zatieňovala to čisté a krásne, ktoré sa nesporne i v cirkvách nachádzalo.          

Neobával som sa,  že by som konal nesprávne,  moje konanie bolo triezvo uvážené, ale rozhodné. Preto som veril, že aj mnohí iní  ľahko opustia práve tie mnohé, hoci dôverne známe dogmy, ktoré sa nedajú prijímať ani v čistej viere a ani úprimne. A tiež bez podmienky, že by predsa museli z cirkvi odísť, čo nebolo treba. Autor Posolstva Grálu tiež nikdy nepodporoval neprirodzené a vynucované správanie, vyžadoval iba vážne skúmanie jeho slova z ktorého jedine môže vzísť vlastné presvedčenie, ktoré môže úprimne hľadajúci získať. Tým jasne vyslovil, že jeho dielo nie je novým náboženstvom ani sektárskym ani žiadnym učením, ktoré vyžaduje poslušnosť a rozširovanie radu stúpencov.

Prísnosť na ktorú poukazovali mnohí, ktorí sa s Posolstvom Grálu stretli som síce videl tiež, ale vôbec nie ako mimoriadnu či dokonca neprimeranú. Od samého začiatku som vnímal iba lásku z diela vychádzajúcu a prísnosť som vnímal iba ako samozrejmú súčasť dokonalého diela, ktoré nepripúšťa ovplyvniteľnosť ústupkami a nepodlieha  ľudským prianím zo svojvôle tak známej vo svetských, filozofických, nie inak i v cirkevných učeniach.

Svojim osobným vhľadom a vnútorným cítením som mohol len potvrdiť, že Posolstvo Grálu sa v ničom neodlišuje od posolstva Kristovho ba nadväzuje naň a poskytuje výhľady doteraz ľudstvu nezjavené.  Z tohto dôvodu som nemal žiadne obavy odklonu od Boha. A tak je tomu dodnes.

Iste sú mnohí, ktorí  žijú v zmysle Posolstva Grálu bez ohľadu na to či sa s ním stretli alebo o ňom počuli. Vyjadrujú to tým, že žijú podľa Kristovho učenia, ktorého zmysel majú ujasnený a prijali ho bez výhrad. Neznamená to teda, že  Posolstvo Grálu je podmienkou k presvedčeniu o Bohu a Jeho vôli. Títo veriaci na základe svojho vnútorného cítenia sa však tiež nebudú stavať nepriateľsky voči myšlienkam Posolstva Grálu ani voči jeho nasledovníkom.   

Prebudenie v spoločnosti sa nekonalo

Po mnohých rokoch od nežnej revolúcie, ktorá dávala vtedy snáď ešte nádej na veľké prebudenie z hroziacej duchovnej smrti v národoch spútaných ideológiou marxizmu-leninizmu a uctievania falošných vodcov, nie je ľahké vysloviť, že pri celkom malej obmene v názvosloví nových ideologických prúdov by sa i dnes dokázali celé masy ľahko podvoliť falošnému vedeniu ak sa im podhodia lákavé hoci lacné obrazy pohodlia a nádeje k návratu starých poriadkov manipulácie.

Bez rozčarovania, ale s plným vedomím z poznania, že veľké zástupy ľudí netúžia po žiadnom skutočnom ideáli, ale stačia im pomyselné predstavy blahobytu a šťastia vyložene pozemského druhu, prestal som svoje presvedčenie tak lacno rozširovať. Nemal som tiež dôvod nechať sa vystavovať rastúcim nepriateľským útokom, ale hlavne som nechcel  podhadzovať pod nohy ľudí dielo, ktorého nie sú podľa môjho uváženia hodní.

Dnes sa už neupaľuje ani nekrižuje, nezatvára sa za iné presvedčenie než to, ktoré je predkladané ako jedine správne, napriek tomu jedno sa nezmenilo vôbec. Je to ťažká stigma utlačeného ducha prebujneným rozumom, ktorý sa postaví nepriateľsky voči každej príležitosti na duchovné osvietenie a bez väčšieho zaváhania necháva priechod ohováraniu a poškodzovaniu povesti toho, kto sa odváži vniesť do strnulých svetských i náboženských prúdov jasnosť, svetlo. Tak ako sa dialo i autorovi diela. Nepokoj voči jasnejšiemu pohľadu je často len strach pred zodpovednosťou  ak by sa ukázalo, že ľudia držia vo svojich rukách len barličky namiesto skutočných lán, ktoré by ich mohli vytiahnuť z duchovnej strnulosti a z pripútanosti neživých fráz a dogiem.

Pohyb je hybnou silou vo všetkom o to viac na poli duchovnom,  z ktorého vzchádza sejba i pre všetko pozemské.

Človek už musí vedieť kým je a aké má postavenie vo stvorení, prečo je vlastne na Zemi a kam z nej odchádza, nesmie zostať nevedomý v tom ako pôsobia duchovné zákony ak chce, aby mu prinášali iba mier, šťastie a silu pre každú výstavbu, ktorá je i Bohu milá. Len pre náš vývoj a dozrievanie boli prinášané toľké pomoci od vyslancov a pomocníkov z duchovných svetov po tisícročia.

Utrpenie vo svete je dnes dôsledkom viny, vrhanej ľudstvu do lona aby ju spoznalo v celej ošklivosti a prežilo všetko pokrivené, čo viac neobstojí vo svetle pravdy v očistnom dianí, ktoré už naplno pôsobí v zosilnenom prúdení zákonov Spravodlivosti. Toto dianie nie je oddelené od lásky, ktorá pomáha vinu nielen správne zhodnotiť a ako plne zaslúženú prijať, ale učiniť aj nové zásadné rozhodnutie … splniť svoju úlohu voči Bohu a blížnemu. Tieto slová nie sú metaforou.  

I preto je správne nazvať všetko čo na ľudstvo prichádza iba láskou. Nie však láskou zmäkčilou, falošne súcitnou pre ľudské  slabosti a bolesti, ani všetko odpúšťajúcou. Ale takou, ktorá popri prísnom zásahu pod účinkami najvyššej spravodlivosti poskytuje záchranné laná tým, ktorí ešte túžia byť skutočne ľuďmi. Pretože budúcnosť nebude patriť ničiteľom ani poškodzovateľom harmónie medzi všetkými bytosťami stvorenia. Ale čas milosti poskytnutý k prebudeniu,  nie je nekonečný ani samozrejmý.         

                                                        [■]